Uličská dolina bola za 1. ČSR súčasťou okresu Veľkyj Bereznyj v Podkarpatskej Rusi. Prvá štátna cesta bola postavená do Uliča koncom 19. storočia, viedla z Veľkého Berezného cez Ulič a Uličské Krivé do obce Zboj. V roku 1908 bola dokončená úzkokoľajka zo Zabriďa (Ukrajina) cez Ulič dolinou Zbojského potoka až nad Novú Sedlicu. Z Uliča mala úzkokoľajka prípojku do Kolbasova. Slúžila nielen na prepravu dreva, iného materiálu a pošty, ale aj na osobnú prepravu. Zlepšila tak spojenie obcí Uličskej doliny s Veľkým Berezným a Užhorodom. Počas 2. svetovej vojny bola obec Ulič súčasťou Maďarska. Prvý autobus z Uličskej doliny na západ do Sniny začal premávať v roku 1947. V roku 1951 začali budovať do Sniny novú cestu, ktorá slúži ako jediné cestné spojenie Uličskej doliny s ostatným svetom dodnes. Vzdialenosti sú tam veľké. Z koncovej obce Uličskej doliny Novej Sedlice je to do okresného mesta Snina 45 km, na križovatku s Ublianskou dolinou a na vlak v Stakčíne 37 km. O hraničnom priechode Ulič - Zabriď sa hovorí už niekoľko rokov, intenzívne zaň lobujú najmä samosprávy z oboch strán schengenskej hranice.
Medzi vodárenskou nádržou Starina a Uličom sú z cesty dve odbočky na sever, do lesov Bukovských vrchov. Za obcou Príslop je to odbočka cez obec Topoľa do koncovej obce Runina pod hrebeňom Polonín a za obcou Kolbasov odbočka do Ruského Potoka. Medzi Uličom a najvýchodnejšou slovenskou obcou Nová Sedlica ležia v údolí Zbojského potoka už len obce Uličské Krivé a Zboj.
Od vodárenskej nádrže Starina som sa prepravil autobusom o 11:25 hod. do centra doliny, obce Ulič. Podľa rád spolucestujúcich som vystúpil na druhej zo štyroch autobusových zastávok v obci (Ulič, zdravotné stredisko). Na pravé poludnie som si prezrel hlavnú uličskú atrakciu, miniskanzen modelov drevených cerkvi z okolia. Miniskanzen sa nachádza v miestnom parku, hneď pri atobusovej zastávke. Modely vyrobili miestni majstri z tvrdého dubového dreva a borovice v mierke 1:10. Miniskanzen s prvými 7 cerkvami otvorili v októbri 2009, neskôr pribudli ďalšie 2 modely.
V miniskanzene je 9 modelov drevených cerkvi, z toho 7 z existujúcich obcí Uličskej doliny, jeden z bývalej obce Dara v lokalite vodárenskej nádrže Starina a jeden z obce Kalná Roztoka v susednej Ublianskej doline. V súčasnosti reálne existujú v Uličskej doline tri kostolíky východného obradu, nazývane cerkvami. Zhodou okolností všetky tri cerkvi v Topoli, v Uličskom Krivom aj v Ruskom Potoku sú zasvätené archanjelovi Michalovi.
Cerkva v Ruskom Potoku je najmenšia v Uličskej doline.
Archanjelovi Michalovi je zasvätená aj cerkva z roku 1764 z Novej Sedlice, presťahovaná v roku 1974 do skanzenu v Humennom.
Pre porovnanie tu je originál cerkvi z Novej Sedlice v Humenskom skanzene.
Drevená cerkva sv. Mikuláša biskupa z obce Zboj z roku 1706 je považovaná za jednu z najkrajších drevených cerkvi na Slovensku. V roku 1967 bola presťahovaná do skanzenu v Bardejovských kúpeľoch.
Pre porovnanie tu je originál cerkvi z obce Zboj v Bardejovskom skanzene.
Z uličskej doliny pochádzajú aj už skôr zaniknuté kostolíky v Uliči, Príslope a v zaniknutej obci Dara, ich modely boli vyrobené podľa dobových fotografií a obrázkov.
Deviaty model je zmenšeninou existujúcej cerkvi v obci Kalná Roztoka v susednej Ublianskej doline. Bola postavená v roku 1750 a zasvätená sv. Jánovi Krstiteľovi. Je to jediná drevená cerkva na Slovensku v tzv. "kožuchu", zrubové múry boli zvonku omastené hlinou a obielené.
Po prehliadke minigalérie kostolíkov som sa vybral k druhej uličskej atrakcii, vojenskému cintorínu z 1. svetovej vojny. Smerovník pri ceste nad kostolíkmi ukazoval smer úzkym chodníkom strmo do kopca. Po prejdení 70 metrov som sa ocitol medzi chatrčami v cigánskej osade. Spýtal som sa prekvapených osadníkov, či idem správne na vojenský cintorín. Navigovali ma, že musím zísť naspäť na cestu a vystúpiť po inom chodníku o 20 metrov východnejšie. Správny chodník vyústil po 100 metroch na cestu na okraji osady a po ďalších 100 metroch som bol na cintoríne.
Z cintorínskeho kopca je čiastočná vyhliadka na obec Ulič a okolitú prírodu.
Po prehliadke vojenského cintorína som zistil, že od môjho príchodu do Uliča uplynula ešte len hodina a do odchodu autobusu k vlaku mám ešte dve hodiny času. Rozmýšľal som, či sa prejsť peši do susednej dediny Uličské Krivé s drevenou cerkvou, alebo sa presunúť najbližším autobusom ktorýmkoľvek smerom. V tom som zbadal zaujímavý smerovník a školský náučný chodník s cieľovým bodom Mergancov kameň.
Ten Mergancov kameň ma ako turistu zaujal, ale nikde nebolo uvedené, ako je to ďaleko. Spojil som príjemné s užitočným a išiel som si uhasiť smäd do najbližšej krčmy. Reku, čo neviem, povyzvedám u miestnych štamgastov. Ich názory na dĺžku trasy sa rôznili, no napokon aj za prispenia krčmárky dospeli ku konsenzu. Vypočul som si, že za necelé dve hodiny to nemôžem stihnúť, ibaže by som si to cestou späť skrátil krížom cez les k hlavnej ceste, kde mi vraj autobus zastaví. Poďakoval som sa za radu a vyštartoval svižným krokom do kopca po školskom náučnom chodníku. Už po pár sto metroch bolo okolie chodníka pri peknom jazierku plné informačných tabúľ a rôznych atrakcií pre deti.
Dlhšie som sa tam nezdržal, aj keď ma zaujal najmä ten Rusínsko - slovenský slovník pod holým nebom. Nasadil som svoje povestné tempo, keď som v časovej núdzi a za chvíľu som bol pod lesom. Pred vstupom do lesa oproti mne išli traja počerní valibuci s mačetami a kosou cez plece. Podľa čerstvo zoťatých konárikov a sem-tam skosenej trávy na chodníku som pochopil, že mi vyčistili cestu na Mergancov kameň. Poďakoval som sa im a spýtal sa ich na vzdialenosť k cieľu mojej túry. Ani oni mi nedávali veľkú šancu, že stihnem autobus. Aspoň mi ukázali, kde sa ten Mergancov kameň nachádza, hentam pod vrcholom tohto kopca vpravo.
Nepotešili ma, musel som tempo ešte zvýšiť. V takýchto prípadoch čas nekontrolujem, hodinky beztak už desať rokov nemám a mobil mám na chrbte vo vaku. Veľké bolo moje sklamanie, keď som došiel k Mergancovmu kameňu. Predpokladal som, že to bude nejaká skala, zmenšenina Sninského, alebo Rakovského kameňa a on je to kamenný pomník.
Spolu s foťákom som vybral z vaku aj mobil a zistil som, že do odchodu autobusu zostáva ešte celá hodina. Vrátil som sa preto pekne po chodníku k jazierku a preštudoval som si Rusínsko - slovenský slovník pod holým nebom. Podelím sa s Vami o to, čo sa mi najviac páčilo.
Autobus som v pohode stihol, ešte som si zašiel na pivo a stihol tam "svojich" štamgastov.
