Cez slovensko - ukrajinskú hranicu premávajú 3 linkové autobusy, z Michaloviec, z Prešova a z Košíc. V cestovnom poriadku majú započítané zdržanie na hraniciach približne 1 hodinu. Ja som nastúpil do poloprázdneho michalovského autobusu v Sobranciach o 8.00 hod. Hraničné pásmo od prvej po poslednú závoru sme prešli za 30 minút. Po vystúpení z autobusu som si hneď zakúpil v staničnej pokladni cestový lístok na 15:50 SEČ do Sobraniec. Mal som k dispozícii šesť a polhodiny času na obhliadku Užhorodu. Kupovať som sa nechystal nič, akurát som si chcel obstarať nové okuliare, ktoré ma aj s vyšetrením zraku stáli necelé 4 eura. Do Užhorodu som sprevádzal synovca zo západného Slovenska a jeho priateľku, ktorí sa rozhodli navštíviť hlavné mesto Ukrajiny Kyjev. Presvedčil som ich, aby auto nechali u nás doma a do Kyjeva cestovali z Užhorodu lehátkovým vlakom - plackartnym, známym z blogov Blanky Ulaherovej. Z autobusovej stanice sme preto zašli najprv na neďaleku železničnú stanicu.
Cestovný lístok na plackartnyj do 850 kilometrov vzdialeného Kyjeva stojí 105 hrivien, čo je pri súčasnom kurze iba 9 a pol eura. Ako som sa po návrate synovca dozvedel, lístky späť, kupované s trojdňovým predstihom, boli ešte lacnejšie. Zo stanice, nachádzajúcej sa v ľavobrežnej časti Užhorodu, sme išli smerom k rieke Uh po prospekte Slobody. Zastavili sme sa pri Pravoslávnej katedrále, do vnútra sme sa však nedostali.
Prešli sme po moste na pravý breh rieky Uh, kde sa nachádza historická časť mesta s pešou zónou.
Toto je gréckokatolícka katedrála z roku 1648.
Pár sto metrov do kopca sa nachádza Užhorodský hrad z 11. storočia.
Hneď vedľa hradu je pekný veľký skanzen, na ktorý som sa tešil, pretože som ho ešte nevidel. Zaplatil som vstupné 15 hrivien plus 10 hrivien za foťák a mohol som vstúpiť.
V skanzene je okolo 30 drevených domčekov, zariadených tak, ako sa v Zakarpatsku žilo v prvej polovici 20. storočia. Takmer do všetkých domčekov sa dá nahliadnuť.
O skanzen sa stará početný personál, na priedomí každého otvoreného domčeka sedí "dežurna".
O údržbu trávnikov sa starajú živé kosačky.
V skanzene sú aj hospodárske budovy, ...
... sušiaky, ...
... včelíny, ...
... škola ...
... a samozrejme "cerkov".
Kostolík sv. Michala sem bol dovezený z Mukačeva, domčeky boli pozvážané z celého Zakarpatia.
V skanzene sa vyskytujú rôzne druhy plotov, aj nejaká podivná studňa.
Poniektoré strechy sú slamenné, väčšina však šindľová.
Podobné jednoduché zariadenie domčekov si ešte pamätám z detstva, veď aj ja, podobne ako domčeky, pochádzam z 1. polovice 20. storočia.
Zo skanzenu som išiel popri bývalej židovskej synagóge, teraz tam sídli filharmónia.
Prešiel som cez lavičku z histrického centra na ľavý breh rieky Uh.
Typická maršrutka MHD a túlaví psi.
A tu je už autobusová stanica, z ktorej som sa prepravil domov.
Na hraniciach nám to tentoraz neprešlo tak hladko, ako pri ceste na Ukrajinu. Celkove sme sa zdržali v hraničnom pásme sto minút, z toho podstatnú časť na našej colnici. Tam musia všetci pasažieri opustiť autobus aj s kompletnou batožinou a podrobiť sa prehliadke v budove colnice. Pri prehliadke prázdneho autobusu našli jednu fľašu vodky, tak sme si to odpykali detailnou prehliadkou batožiny. Aj keď nás bolo v autobuse len 24, prehliadka trvala vďaka objemným batožinám niektorých pasažierov pomerne dlho. Podozrivý som bol aj ja so svojim takmer prázdnym vakom (mal som v ňom len foťák a "povinnú" fľašu vodky a dve krabičky cigariet), no obišiel som bez osobnej prehliadky.
