Cesta rýchlikom Regiojet z Košíc do Prahy za 9 eur so stewardkou v každom vozni je skvelá. Ihneď po odchode vlaku doniesla stewardka každému cestujúcemu 0,33 l fľašu nesýtenej vody Rajec a ponúkla občerstvenie v sortimente americká káva, čaj z čerstvej mäty (aj s medom) a 100 %-ný jablkový džús z termosiek na vozíku okamžite. 3 druhy talianskej kávy Illy (espresso, latte a cappucino) doniesla na požiadanie o pár minút z jedálenského vozňa. Cestovné lístky, zakúpené cez internet, vôbec nekontrolovala. Každému cestujúcemu ponúkla na výber z českých časopisov, denníky vyfasovala a rozdala až v Havířove. Cestou späť boli noviny aj časopisy k dispozícii hneď po odchode z Prahy, dokonca som dostal aj slovenský časopis .týždeň. Občerstvenie zdarma nie je limitované, poniektorí cestujúci si objednali nápoj počas cesty aj päťkrát, my skromnejší sme si dali len výborné caffe latte a čaj. Stewardky ochotne prinášajú aj jedlá a ďalšie platené nápoje z jedálenského vozňa za veľmi slušné ceny, napr. ja som si dal 13-stupňové pivo za 80 centov.
Hlavnú železničnú stanicu v Prahe si pamätám ešte tú, ktorá je teraz označená ako historická budova. Keď som bol v Prahe poslednýkrát, metro sa ešte len budovalo. Nová podzemná železničná stanica mi teraz pripadala ako podzemné mesto a chvíľu nám to s manželkou trvalo, kým sme sa tam zorientovali.
Na ubytovanie v boteli Albatros si taktiež nemôžem sťažovať. Za 2 nocľahy s raňajkami so švédskymi stolmi a jednou výbornou trojchodovou večerou s fľašou rýnskeho rizlingu som zaplatil za 2 osoby 89 eur. Namiesto druhých raňajok, ktoré sme nestíhali pre skorý odchod rýchlika Regiojet z Prahy (7:48), nám nabalili také balíčky, že sme to cestou domov ani nestihli zjesť. Personál v boteli aj vo vlaku bol milý a ochotný, máme sa v cestovnom ruchu od našich starších bratov čo učiť.
Historické časti mesta sa veľmi nezmenili, stále je to tá nádherná stovežatá Praha. Po raňajkách sme si zakúpili 24-hodinové lístky na mestskú dopravu. Po pár cvičných prestupoch v metre sme vystúpili na stanici Hradčany a prišli na hrad z opačnej strany, ako sme boli niekedy dávno zvyknutí.
Platenú prehliadku hradu sme neabsolvovali, prešli sme voľne prístupné hradné nádvoria a vstupnú časť Chrámu svätého Víta.
Hrad sme opustili hlavnou bránou a cez malostranské uličky sme prekľučkovali ku Karlovmu mostu.
Cez staromestské uličky sme sa prekľučkovali na Staromestské námestie k slávnemu orloju, absolvovali sme aj vyhliadku zo staromestskej veže.
Aj súsošie Jana Husa a krásne historické budovy na Staromestskom námestí sú na svojom mieste, len nádherný Týnsky chrám sa mi zdá byť viac obstavaný, ako pred desaťroťročiami.
Pozreli sme si aj neďalekú Prašnú bránu a Smetanovu koncertnú halu.
Nemohli sme obísť ani Václavak.
Pri zháňaní darčekov sme s nostalgiou zašli do Bílej labute, ktorá nás sklamala a tak sme zašli do moderného obchodného centra Paládium.
Unavenú manželku som pred 16. hodinou odprevadil do botela a sám som sa ešte išiel potúlať po zvyšných uličkách starého mesta a v židovskom meste Josefov. Ešte pred tým som si odfotil z okna kajuty západný koniec ostrova Štvanice a protiľahlý breh Vltavy.
Natrafil som na zaujímavú modernú sochu kľačiacej ženy, poskladanú z lesklých nerezových hranolov.
Napokon som vyšiel po úzkych točivých kamenných schodoch na Prašnú bránu, pozrieť si ešte raz Prahu zvrchu.
Počasie sa nám vydarilo, aj celý výlet do matičky Prahy, budeme mať na staré kolená načo spomínať.
