Takúto akciu - Hvezdicový výstup na Vihorlat, organizovalo 1. septembra už po trinástykrát občianske združenie "Návraty" z Michaloviec. Chcel som sa výstupu zúčastniť, ale pršalo, našťastie tohto roku som mal aj náhradný termín. Bol ním 11. september, Európsky deň turistiky, na ktorý zorganizovali michalovskí turisti z poverenia vedenia KST 2. stretnutie priaznivcov KST na Vihorlate. Organizátori pripravili 4 výstupové trasy, z toho 2 trasy z Remetských Hámrov a po jednej z Poruby pod Vihorlatom a z Krivca (parkovisko pod Morským okom). Intuitívne som sa rozhodol pre trasu cez Morské oko, predpokladajúc, že sa jej zúčastní najviac turistov. Nemýlil som sa, na Krivec došli 3 plné autobusy.
Po kilometrovom výstupe strmou asfaltkou sa niektorí turisti ocitli prvýkrát pri hrádzi Morského oka.
Zažil som už aj lepšie počasie, bolo zamračené a počas prvej polovičky výstupu poprchávalo.
Po cca 400 metroch asfaltkou po brehu jazera sme odbočili smerom na Malé morské oko a Jedlinku.
Lesný chodník zvoľna stúpa a križuje asfaltovú cestičku, vedúcu po vrstevnici medzi Morským okom a Sninským kameňom.
Hladina vody v Malom morskom oku je vzhľadom na množstvo tohoročných zrážok prekvapivo nízka.
Z Krivca na Morské oko sme išli po modrej značke, po prírodnú rezerváciu Jedlinka (jediná pôvodná lokalita ihličnanov na Vihorlate) po žltej.
Od Jedlinky po sedlo Rozdiel sme išli po červenej značke, chodník vedie po hranici vojenského obvodu. Keď som išiel pred trinástimi rokmi túto hrebeňovku s bratom Milanom, tento úsek cez nevýrazny vrch Trstie bol veľmi zle značený, takmer sme vtedy zablúdili. Tentoraz musím pochváliť značkárov, chodník je veľmi dobre značený.
V sedle Rozdiel sme počkali na oneskorencov.
Pokračovali sme po zelenej značke do sedla Poľana, kde sa stretajú všetky výstupové chodníky.
Na Poľanu sme prišli niekoľko minút pred dvanástou, na dvanástu bolo naplánované zhromaždenie turistov s príhovormi vedenia KST.
Účastníci stretnutia sa zaprezentovali, vypočuli si príhovory, naobedovali sa, poniektorí aj opekali na pripravenom ohníku.
Na necelú polhodinu vzdialený vrchol Vihorlatu sa vystupovalo priebežne, naraz by sa tam všetkých 200 turistov nevmestilo.
Dobre vyšľapaný, hoci neznačený výstupový chodník, obchádza stromami porastený východný vrchol sprava a vstupuje na 300-metrov dlhý vrcholový hrebeň zo severu. Pokračuje po mierne zvlnenom hrebeni s vysokou suchou trávou na hlavný západný vrchol s betónovým stĺpom a krížom na jeho vrchole.
A sme na vrchole Vihorlatu.
Po dosiahnutí vrcholu dostal každý účastnik výstupu orazítkovaný pamätný list.
Z vrcholu Vihorlatu za pekného jesenného a zimného počasia dovidieť na Tatry, do Poľska, Maďarska a na Ukrajinu, za terajšieho počasia sme boli vďační aj za takúto obmedzenú vyhliadku aspoň na Zemplínsku šíravu.
Na moje prekvapenie, napriek neexistencii značkovaného chodníka z Poľany na Vihorlat (vojenský obvod), je v schránke na stĺpe husto popísaná vrcholová kniha.
Na vrchole došlo aj k symbolickému aktu odovzdania štafety turistom z Rožňavy, ktorý o rok usporiadajú 3. stretnutie turistov a priaznivcov Klubu slovenských turistov na Silickej planine. Už sa na to teším, na Silickej planine som ešte nebol.
