Aj keď mám vlaky bezplatne a po sedemdesiatke za pár centov aj autobusy, dlhé cestovanie ma unavuje. Začal som sa preto tejto zimy viac túlať po horách, ktoré mám poruke. Sú to Vihorlatské vrchy, sopečné pohorie uprostred regiónu Zemplín, pri ukrajinských hraniciach. Najatraktívnejším a najnavštevovanejším vrchom Vihorlatských vrchov je Sninský kameň (1005 m n.m.). Ten navštevujem pravidelne aj v zime už dlhé roky. Zažil som už na ňom aj mínus 18 stupňov Celzia, aj odmäk, takmer metrový sneh, aj vrchol bez snehu, minimálnu viditeľnosť, aj výhľad na 160 kilometrov vzdialené Vysoké Tatry.
Pekný výhľad je z najvyššieho vrchu Vihorlat (1076 m n.m.), pod ním sa leskne o 970 výškových metrov nižšie položená Zemplínska šírava.
Z viacerých vihorlatských kopcov je aspoň čiastočný výhľad. V sobotu som sa s kolegami turistami z Prvého michalovského KST vydal za pekného mrazivého počasia na vrch Múr (833 m n.m.). Na tento kopec sa chodí málo, pretože na neho nevedie turistický chodník a nie sú z neho takmer žiadne výhľady. V Remetských Hámroch, z ktorých sme na túru vyrážali, nebolo po snehu ani stopy. Výstup sme začali po vyše 2 kilometre dlhej krížovej ceste. Pokračovali sme lesnými cestami a napokon, pretože na Múr žiadna cesta ani chodník nevedie, krížom cez les. S narastajúcou nadmorskou výškou snehu pribúdalo.
Prechádzali sme aj rúbaniskom, z ktorého bol pekný výhľad na Lysák, na ktorom sme boli v januári.
Pod Múrom bolo snehu vyše kolien. Vrchol múru tvorí takmer rovná plocha, obkolesená skalnými prahmi. Zrejme z toho vznikol názov Múr.
Hľadali sme aspoň čiastočný výhľad na neďaleký vrch Vihorlat. V lete je to beznádejné, všetko zakrývajú listy stromov. Uprostred na dolnom obrázku je medzi konárikmi stromov Vihorlat čiastočne vidieť.
Keďže fúkal ostrý severák, na vrcholovej plošine sme sa dlho nezdržali a rýchlo sme zostúpili do závetria.
Na Múr sme vystúpili z východnej strany, zostupovali sme smerom na juh, aby sme sa napojili na žltú turistickú značku medzi Starou koniarňou a Remetskými Hámrami.
Trafili sme presne k lesníckej chatke, od ktorej vedie k značkovanému chodníku lesná cesta. Pri chatke je zaujímavé veľkoobjemové krmítko pre vtáctvo.
Po krátkom oddychu sme pokračovali v zostupe. Bola to pekná túra, prešli sme 12 kilometrov s prevýšením 550 metrov, pre nás dôchodcov tak akurát.
Foto: Ján Serbák a Marek Bali
