29. august 1526. Horúce leto pri Moháči. Na horizonte sa objavujú desaťtisíce vojakov. Mladý kráľ Ľudovít II. vie, že jeho armáda čelí protivníkovi, ktorého sila ďaleko presahuje možnosti jeho kráľovstva. O niekoľko hodín bude po všetkom. A dejiny Uhorska sa vydajú cestou, z ktorej už niet návratu.
Moháčske pole na juhu Uhorska sa v ten deň stalo javiskom jedného z najväčších stretov 16. storočia. Proti sebe stáli uhorské a osmanské vojsko. Na čele Osmanov stál sultán Süleyman I., vládca mocnej ríše, ktorá bola v období svojho najväčšieho rozmachu. Proti nemu sa postavil mladý uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský. Mal iba dvadsať rokov. Uhorsko však nemalo iba mladého panovníka. Malo aj problém, ktorý bol oveľa väčší než jeho vek. Kráľovstvo bolo politicky rozdelené, zápasilo s nedostatkom peňazí a jeho obranný systém nedokázal včas sústrediť dostatočne silnú armádu. Osmanská hrozba pritom nebola nová. Už desaťročia sa na juhovýchodných hraniciach odohrávali boje. Tentoraz však smerovala na Uhorsko obrovská osmanská armáda. A kráľ sa rozhodol jej postaviť.
Bitka sa začala popoludní 29. augusta. Uhorskí vojaci zaútočili na postupujúce osmanské jednotky. Prvé fázy boja mohli v uhorskom tábore vzbudiť nádej, že protivníka sa podarí zatlačiť. Bola to však iba krátka chvíľa. Osmanské delostrelectvo a početná armáda postupne prevzali iniciatívu. Uhorské jednotky sa dostali pod silný tlak a ich formácie sa začali rozpadať. Bitka netrvala dlho. Jej výsledok bol jednoznačný. Uhorské vojsko bolo porazené. Na bojisku zostali tisíce mŕtvych. Medzi nimi boli významní šľachtici, cirkevní hodnostári aj vojenskí velitelia. Zahynul tiež ostrihomský arcibiskup a uhorský palatín. A potom prišla správa, ktorá znamenala ešte väčšiu tragédiu. Kráľ Ľudovít II. je mŕtvy. Ľudovít II. sa po porážke pokúsil uniknúť z bojiska. Pri ústupe však zahynul pri prekonávaní rozvodneného potoka. V jedinom dni tak Uhorsko prišlo nielen o veľkú časť svojej armády, ale aj o panovníka.
A tým sa otvorila otázka: Kto bude vládnuť Uhorsku? Odpoveď nebola jednoduchá. O kráľovskú korunu sa začali uchádzať dvaja mocní súperi – Ján Zápoľský a Ferdinand Habsburský. Ich konflikt nebol iba osobným zápasom o trón. Do hry vstúpili záujmy veľmocí a Uhorsko sa postupne stalo priestorom súperenia Habsburgovcov a Osmanskej ríše. Moháčska porážka tak otvorila dvere udalostiam, ktoré mali trvať celé generácie. O pätnásť rokov neskôr prišla ďalšia rana. V roku 1541 padol Budín do rúk Osmanov. Uhorsko sa definitívne rozdelilo na tri časti. Jedna sa ocitla pod priamou osmanskou správou. Druhá, známa ako Kráľovské Uhorsko, sa dostala pod vládu Habsburgovcov. A tretia – Sedmohradsko – získala osobitné postavenie pod osmanským vplyvom. To, čo sa začalo na moháčskom bojisku v roku 1526, tak zásadne zmenilo politickú mapu strednej Európy.
Moháč je od Slovenska vzdialený desiatky kilometrov. Jeho dôsledky však pocítilo aj územie dnešnej Slovenskej republiky. Po obsadení Budína získal mimoriadny význam Prešporok, dnešná Bratislava. Mesto sa ocitlo v bezpečnejšej časti Habsburgmi ovládaného Uhorska a postupne sa stalo jeho politickým centrom. V roku 1536 bol Prešporok vyhlásený za hlavné mesto Uhorska. Bratislavský hrad a mesto sa následne stali miestom významných politických udalostí. V Bratislave zasadal uhorský snem a od roku 1563 sa tu korunovali uhorskí králi a kráľovné. Je to jeden z veľkých paradoxov histórie. Porážka pri Moháči pomohla zmeniť význam mesta, ktoré neležalo na bojisku, ale stovky kilometrov od centra udalostí.
Keď dnes vyslovíme slovo Moháč, nemyslíme iba konkrétne miesto a konkrétny deň. Moháč sa stal symbolom historického zlomu. Symbolom okamihu, keď sa ukázalo, že dovtedajšie mocenské usporiadanie Uhorska sa končí. Symbolom nástupu nového obdobia, v ktorom sa o osud krajiny rozhodovalo nielen v Budíne či Prešporku, ale aj vo Viedni a v Istanbule. Pre generácie obyvateľov Uhorska potom znamenali nasledujúce desaťročia vojny, opevňovanie miest, náboženské a politické konflikty, ale aj každodenný život v krajine rozdelenej medzi dve veľké mocnosti.
Päť storočí je dlhý čas. Z miest, ktoré poznali Ľudovíta II., Süleymana či Jána Zápoľského, sa stali moderné mestá. Z vtedajších hraníc zostali predovšetkým čiary v historických mapách. Z vojakov, ktorí v horúce augustové popoludnie stáli na moháčskom poli, zostali mená v kronikách a archeologické nálezy. Dôsledky ich zápasu však nezmizli. Moháč je súčasťou príbehu, z ktorého vyrástla aj dnešná stredná Európa. Práve preto má 500. výročie bitky význam aj pre nás. Nie preto, aby sme po piatich storočiach hľadali víťazov a porazených. Ale preto, aby sme si pripomenuli, aké krehké môžu byť štáty, mocenské pomery aj politická stabilita.
História nám pritom kladie nepríjemnú, ale dôležitú otázku: Čo všetko môže zmeniť jediný deň? Pri Moháči poznáme odpoveď. Jeden augustový deň v roku 1526 zmenil osud Uhorska na celé storočia. A jeho ozvena je v dejinách strednej Európy počuť dodnes.
