V rodnej podvihorlatskej obci, v ktorej žijem, žijú Cigáni približne 100 rokov. Prvému z nich, zručnému kováčovi, dovolil najbohatší gazda v obci postaviť si chatrč na konci svojho pozemku. Urobil to z praktických dôvodov, aby mal kováča stále poruke, pretože na svojom gazdovstve mal okrem bežného poľnohospodárskeho náradia aj lis na výrobu oleja zo slnečnice, semenca a dyňových jadier. Pretože Cigán bol slušný, pracovitý a obci prospešný, obec mu povolila postaviť si dom na neobhospodarovanom obecnom pozemku na okraji lesa asi 400 m za dedinou. Potomkovia a príbuzní sa množili, domčekov pribúdalo, vznikla tak cigánska osada Jaruška. Môj pradedo, v dedine známy pod netradičným krstným menom Hreha, Cigánov zamestnával pri sezónnych prácach. Keď prišiel vajda do cerkvi (gréckokatolícky chrám) pokrstiť syna a dedo Hreha ako kurátor zistil, že nemajú krstného otca, bez váhania sa ujal tejto funkcie. Potom každý rok pred Vianocami zapriahol kone, naložil na povoz vrece múky, zemiakov, kus slaniny a iných poživatín a odviezol na Jarušku. Takto vo vzájomnej symbióze nažívalo tých pár cigánskych rodín s gádžami.
V roku 1953 žilo v osade 53 Cigánov v šiestich skromných domčekoch. Toto obdobie si už dobre pamätám, chodil som už do školy, mal som veľmi slušného spolužiaka z Jarušky Janka Horňáka. Jedného rána sa rýchlosťou blesku rozšírila zpráva, že v noci Cigáni zo susedných Ruskoviec omylom zabili najslušnejšieho Cigána v Jaruške, Jankovho otca. V tých časoch sme mali v obci stáleho príslušníka Verejnej bezpečnosti, žil v obci a bol stále k dispozícii, až neskôr sa vytvorili okrsky. Keď za ním Janko pribehol, že mu zabili otca, ihneď zobudil dvoch susedov - pomocníkov VB, vyzbrojil ich a dvaja vrahovia boli o polhodinu za mrežami. Do Jarušky sa ráno nahrnulo pol dediny, najmä my, zvedavé deti, veď takáto udalosť sa za nášho života v dedine ešte nestala. V domčeku na posteli ležal starý Horňák s hlbokou sečnou ranou od zaťatej sekery uprostred čela od vlasov až po koreň nosa. Na tento obraz v živote nezabudnem. O chvíľu prišla kriminálka, priviezla vrahov na rekonštrukciu prípadu. Po rekonštrukcii ich spútaných priviezli pred MNV, kde ich na pár minút vystavili na pranier pred dedinčanov. Ozvali sa ostré odsudzujúce pokriky na vrahov, po chvíľke ich radšej odviezli. O niekoľko týždňov ich odsúdili na 25 a 23 rokov. Neviem, ako a komu sa to podarilo, ale fakt je, že cigánsku osadu na okraji Ruskoviec, z ktorej pochádzali vrahovia, onedlho zrovnali so zemou.
Štvrťstoročie som žil mimo rodnej obce, kontaktov s cigánskou komunitou som však mal dosť. Za 26 rokov som ako smenový majster v chemických prevádzkach šéfoval minimálne 50 Cigánom. Pracovali takmer výlučne na tých najnižších pozíciach. Väčšina z nich bola vcelku spoľahlivá, kto nebol spoľahlivý, s tým sme sa rýchlo rozlúčili. Takmer u každého z nich sa však vyskytla situácia, keď sa naplno prejavila ich cigánska povaha. Bolo to najmä po potúžení alkoholom na rôznych akciách pod hlavičkou BSP.
V roku 1990 som sa presťahoval späť do rodnej obce. Čo sa udialo za štvrťstoročie s našimi Cigánmi? Predovšetkým som zistil, že niekoľko šikovnejších sa presťahovalo do dediny. Domov na predaj bolo nadostač, pri sčítani obyvateľstva v roku 1991 obec zaznamenala najnižší počet obyvateľov za posledných 200 rokov. Bolo to spôsobené nedostatkom pracovných príležitosti v okolí a paradoxne aj výbornou úrovňou miestnej základnej školy, pretože väčšina rodákov sa usadila tam, kde vyštudovala. V osade zostali tí zaostalejší Cigáni, všetci prišli o zamestnanie a sú z roka na rok biednejší. Tí pracovitejší si privyrábajú ku sociálnym dávkam a rodinným prídavkom pomocnými prácami u svojich gádžov (veľa starých ľudí má svojho osvedčeného Cigána - príležitostného sluhu). Pár rokov som ich stretal, ako tlačia biednu káričku naloženú železom a inými kovmi aj 7 kilometrov do najbližšej výkupne. Tento zdroj príjmu je už takmer vyčerpaný, v celom okolí je vyzbierané všetko kovové, aj to, čo bolo privarené. V jeseni som pri rannej bicyklovačke stretol dvoch známych Cigánov, ako šliapu 9 kilometrov peši z osady do Remetských Hámrov zarobiť si rúbaním dreva u miestneho obyvateľa. Nie všetci sú však takí pracovití. Poniektorí začali kradnúť, ba aj žobrať. Cigarety a alkohol musia mať, aj keby pomreli od hladu, bežne vidím fajčiť aj dvanásťročné deti. Vlámania do domov sú tu bežné, aj keď páchateľmi nemusia byť len Cigáni. Väčšina prípadov zostáva nevyšetrená, niektoré menšie vlámačky ľudia ani nenahlasujú. Kým v detstve som sa v dedine nestretol so zamknutou bránkou, teraz je to spolu s veľkým psom vo dvore nevyhnutnosť.
Od roku 2006 došlo k extrémnemu nárastu vykupovania neobývaných domov cudzími Rómami najmä z Pavloviec, Michaloviec a Sobraniec, ale aj príbuznými už tu žijúcich Rómov. Peniaze na kúpu domov väčšina z nich nadobudla prácou, ale najmä poberaním štedrých sociálnych dávok v zahraničí, najmä v Anglicku. V súčasnosti už Rómovia v obci vlastnia 40 dedinských domov, časť z nich si kúpené domy zrekonštruovala. Objavili sa nové fasády domov v krikľavých farbách, ba aj fontánky a iné doplnky. Týchto prisťahovalcov nepoznám tak, ako našich pôvodných Cigánov, preto ich označujem pomenovaním Rómovia. Faktom je, že väčšina z nich žije vcelku civilizovane a snažia sa vychádzať s pôvodnými obyvateľmi v dobrom. Nájdu sa však aj neprispôsobiví, ktorí robia neporiadok a sú veľmi hluční, čo pôvodným obyvateľom prekáža najmä v noci. Najhoršie je to okolo dvadsiateho v mesiaci po sociálnych dávkach.
Klasické staré dedinské domy sa tu predávajú spolu s hospodárskymi budovami a veľkými 20-árovými ovocnými záhradami v priemere po 200 000 Sk. Centrum dediny, kde žijem aj ja s manželkou v 19-ročnom dome uprostred 37-árovej záhrady, bolo doteraz oázou pokoja. Uprostred zelene sme si užívali súkromie, pretože 3 domy z jednej strany a 2 z druhej sú neobývané, z každej strany máme za susedov iba po jednej chalupárskej rodine z mesta, s ktorými si veľmi dobre ruzumieme a objavia sa tu občas na víkend. Situácia sa mení teraz, keď druhý a tretí dom od nás kúpili Rómovia, pracujúci v Anglicku a hrozí, že naši bezprostrední susedia - chalupári si kúpia chalupu v inej obci. Nedá sa im nič zazlievať, chodili si sem z mesta odpočinúť od ruchu a hluku a naša oáza pokoja zaniká.
Ako sa mám teraz zachovať ja - mladodôchodca, ktorý plánoval dožiť v pokoji na rodnej hrude? Mám predať svoj ani nie 20-ročný, vlastnými rukami postavený 6-izbový dom, na mieste ktorého som sa narodil nielen ja, ale aj minimálne 3 generácie mojich predkov? Mám sa zbaviť dedovizne s hospodárskymi budovami, rôznymi už historickými predmetmi po predkoch, ku ktorým mám citový vzťah a ovocnými stromami, ktoré posadil ešte môj dedo, za zlomok jeho skutočnej hodnoty? Mám čakať, aký Cigáni, alebo Rómovia sa mi nasťahujú do susedstva a ak sa to s nimi nebude na vydržanie, tak zdrhnúť potom a dom predať za symbolickú cenu? Alebo dožiť na dedovizni za každú cenu a dúfať, že dostanem dobrých susedov?
