Ako správni dôchodcovia, využívajúci Ficove istoty, sme pricestovali z krajného východu vlakom bezplatne. Napriek prebiehajúcej Univerziáde boli vlaky poloprázdne. Preplnená bola akurát zubačka a aj tam nás čakalo milé prekvapenie. Traja mladíci, tesniaci sa na dvojjsedačke, nám ihneď uvoľnilo miesto, čo sa ani mne, ani kamarátovi už dlho nestalo. Predsa ešte aj dnes sa vyskytuje slušne vychovaná mládež.
Ďalšie milé prekvapenie nás čakalo pred Areálom snov (niekedy sa tak nazýval areál skokanských mostíkov a cieľovej rovinky bežeckých tratí, neviem, či to ešte dnes platí). Pred prezentačným stánkom, ktorý včera obhospodarovalo mesto Kežmarok, všetkých príchodzích srdečne pozývali na pohárik 52 %-ného Tatranského čaju a tanier výborných varených zemiakov, výdatne omastených osmaženou slaninkou.
Keďže do začiatku skokov z mostíka zostávali takmer dve hodiny, ako správni turisti sme nezaháľali a zostávajúci čas sme využili na prechádzku k vodopádu Skok.
Po návrate ku skokanským mostíkom nás prekvapil nízky počet divákov, nezodpovedajúci tak významnému športovému podujatiu. Po skúšobných skokoch začala o 14. hodine súťaž žien, ktorej sa zúčastnilo iba 15 vysokoškoláčok. Keďže víťaznej Ruske sa podarilo vo finálovom 10-člennom kole skočiť 98 metrov, iba 2 metre pod kritický bod stredného mostíka, pre súťaž mužov znížili z bezpečnostných dôvodov nájazd o 5 metrov, čo sa prejavilo na krátkych skokoch.
