Ráno sme dali zbohom hotelu Impala v Arushi, základni pre účastníkov safari a vyrazili sme za africkým dobrodružstvom, smer kráter Ngorongoro. Samotné slovo „safari“ vo swahilčine znamená „cesta“, čo určite vystihuje naše počínanie. Náš šofér a sprievodca v jednom, Mwitah, príslušník kmeňa Bantu, nám bol od začiatku veľmi sympatický a o svojich sprievodcovských kvalitách nás neskôr presvedčil niekoľkokrát.
((cesta1))
Cestou sme mali zastávku u Josepha a jeho ženy Elizabeth (tzv. turistické mená – bežná zvyklosť, pretože pre turistov sú ich skutočné mená málo zrozumiteľné), príslušníkov kmeňa Iraqw. Porozprávali nám o ich živote kedysi, o bojoch s Masajmi, ktorí im kradli dobytok, skúsili sme si ich svadobnú sukňu a tanec a aj hod tradičným oštepom na imaginárneho zlodejského Masaja. V pôvodnom Iraqw dome, z časti vyhĺbenom do zeme, spávala celá rodina na jednej strane a na strane druhej mali miesto kravy a kozy. Ženy a muži boli prísne oddelení a o sexovaní pod strechou ani nerozmýšľali. Každopádne, nejako sa predsa len intímne stretnutia konali, keďže ľud Iraqw pretrval dodnes. :-) Joseph nám vysvetlil princípy domáceho hospodárstva, kde sa plyny z kravského lajna po procese rozkladu v jamách v zemi používajú na varenie na sporáku. Greenpeace by mal radosť z eco-paliva. Malo to takú malú chybičku, Josepha prezradila druhá trubka, čo viedla niekam pod drez. Škoda, že ho nemám na videu, bol proste úžasný s akým zanietením vedel o svojej kultúre rozprávať. Ručne vyrezávanú lyžičku od usmievavej a málovravnej Elisabeth mám dodnes na poličke.
((tanec2))
((hod3))
((dom4))
Ďalšou zastávkou bolo malebné miesto Gibb´s farm. Pestuje sa tu káva a podľa úžasnej zelene všade okolo by nikto netypoval, že sme v suchej rovníkovej Afrike.
((farma5))
Vzdialenosť 130 km z Arushe do Ngorongoro sme so všetkými týmito zastávkami prešli za pár hodín. Hlavné cesty majú celkom kvalitný asfalt (nie je tu zima, takže sa asfalt neničí tak rýchlo). Ďalším zážitkom bola benzínka pri krátery a vedľa nej pošta. Skoro som odpadla, keď som zbadala tabuľu Western Unionu. Na Slovensku táto služba fičala v tom čase iba piatym rokom a nebola veľmi známa. Cestou k hotelu sme si dali stávku, kto prvý uvidí nejaké zviera, môže vypiť najviac domácej, čo sme mali so sebou vo vakoch. Ako prvá uvidela Janka slona! No neverili sme vlastným očiam, normálne len tak obžieral strom pri ceste. Potom som objavila stádočko zebier. Kričím: „Zebry, zebry!“ Všetci sme boli hotoví: „Jéžiš, zebry! A koľko!“ Mwitah sa iba uchechtával popod fúz. Až neskôr sme pochopili, že zebier je tam ako maku, ako maku :-)
((western6))
Ubytovali sme sa v krásnom hoteli Ngorongoro Serena Lodge, ktorý je posadený na rímse krátera Ngorongoro a úplne zapadá do okolitej krajiny. Z jedálne aj izieb je vidieť do krátera a často aj na zvieratá, ktoré zablúdia až k hotelu. Ja tlačím raňajky, byvol dole tiež.
((hmla7))
((byvol8))
Samotnému kráteru Ngorongoro budeme venovať osobitnú časť, ale jeden dosť osobný zážitok s byvolmi sme zažili aj na hoteli. Stalo sa to druhú noc v kráteri. Po safari sme si rozprávali dojmy zo zvierat, čo sme cez deň videli, keď tu zrazu počujem na balkóne nejaký šramot. Mali sme izbu na prízemí a od divočiny nás delilo okno a malý balkón ukončený dekoračnými brvnami slúžiacemu ako zábradlie. Išla som sa pozrieť, čo to môže byť, ale vonku tma ako v rohu, ani svetielko iba čierno-čierna tma. Jasné, čo som čakala, osvetlenie ako v Las Vegas?! Hovorím si, že fotka takejto tmy sa môže hodiť. Druhý deň ráno sa brácho vybral na balkón, že sa vyvetrá a čo nevidí – pred balkónom sa nám uložil malý poltonový byvolček. Chvíľu sa premeriavali pohľadmi a zrazu byvol vyskočil a ako srnka si odskočil niekam inam, kde ho nerušili turisti s vyvalenými očami. Pri triedení fotiek po návrate domov pozerám na fotku mojej tmy, a tam náš krásavec mi kuká rovno do objektívu, čierno-čierny ako tá tma v kráteri Ngorongoro.
((tma9))
Časť tretia: O kráteri Ngorongoro
