Masaj je hrdý, vždy a všade. Aj keď má štyridsať, vyzerá mlado. Nebojí sa buša, nebojí sa leva a ženy ho počúvajú. Masaj je snedý, vysoký a štíhly, pohybuje sa s gráciou a vôbec nie je hlúpy. Vyzná sa v buši, počuje ju nielen ušami, ale vníma ju celou bytosťou. Život berie ako ide, netrápi sa pre to, čo nemôže ovplyvniť. Telo si ozdobuje náramkami, náhrdelníkmi z korálkov, ale aj kresbami a poznávacím znakom je narezaný a zväčšený ušný lalôčik. Čím väčšia ozdoba v uchu, tým väčšia paráda, nech je to trebárs aj tušková baterka. Trochu mi je smiešny súčasný trend "tunelov" v uchu - na Masajov nemáte, vážení :-) ((foto1))
Kravy sú pokladom Masajov, ktorý zhromažďujú celý žiot. Okolo dobytka sa točí celá jeho existencia. Kvôli pastve pre kravy kočuje, nežije stále na jednom mieste. Bomu ale neničí, po čase sa do nej znova vráti. Masaj dom nestavia, o to sa starajú ženy. V Tanzánii má masajský domov tvar kruhu, v Keni zasa štvorca, ale technológia je rovnaká. Do zeme sa zapichnú hrubšie vetvy stromov, tie sa vypletú tenšími vetvami. Medzery medzi vetvami sa vyplnia zmesou kravského lajna, trávy a blata. Slnko zariadi zvyšok a výsledkom je relatívne pevná stena. Vchod do obydlia nie je nikdy priamy, ale do domu sa vchádza z boku, ako do nejakej chodby. Je to kvôli bezpečnosti, o príchodzom obyvatelia vedia skôr, ako ich on sám uvidí. So svetlom vo vnútri je to celkom biedne. Dom nemá okná, iba maličký otvor, kadiaľ vychádza dym z kuchyne. Kuchyňu tvorí ohnisko v strede. Po stranách sú prične, kde spia ženy a deti a niekedy aj malé kozičky. Aj tak sa celý život odohráva vonku. ((foto5))
Masajov sme počas tejto cesty navštívili prvýkrát, ale počas mojich ciest po Keni ich nikdy neobídem a zakaždým ma niečim prekvapia. Ako teda taká návšteva v masajskej bome prebieha?
Prišli sme do bomy, výber sme nechali na Mwithovi. Hádam dostal nejaký bakšiš za sprostredkovanie. Za každý jeep sa platí poplatok, tuším to bolo 50 USD. Na úvod muži predvedú svoj typický tanec - kto vyskočí najvyššie, ten je najsilnejší a najsmelší. Spievajú a povzbudzujú sa najvzájom. Potom spievajú a tancujú ženy. Ženy sú bez vlasov, holia si ich. Vraj kvôli kráse. Nasleduje návšteva domu, po pár minútach sme si zvykli na šero, po desiatke minút aj na dym. V strede je ohnisko so strašne obhoreným hrncom. Vitajte v kuchyni. Rozprávame sa s mladým Masajom, ktorý ako jeden z mála hovorí anglicky a tvrdí, že je synom náčelníka. Má dve ženy a niekoľko desiatok kusov dobytka. Hovorí, že nepoužívajú žiadne nové technológie, ale pri vchode je položený oranžový umelohmotný lavór a anglicky sa naučil z angických pesničiek. Ako sa k nim dostal, elektrina tu zavedená nie je. ((foto2))
Klincom celej návštevy bola malá improvizovaná ukážka, že Masajovia vedia, čo je marketing aj bez päťročného vysokoškolského štúdia. Pod veľkým stromom sedia vo dvoch radoch malé masajské detičky a na pokyn učiteľky začnú zborovo spievať. Sú naozaj rozkošné a milé. V strede je malá plechovka, do ktorej turisti vhadzujú malé, či väčšie príspevky. A detičky mu za to zborovo zatlieskajú. Veľmi efektné.
My sme radšej dali prednosť obchodu. Marek si po polhodinovom zjednávaní kúpil dve kopie, brácho zasa masajský nôž, čo vyzerá jak mačeta. Puzdro má z kravskej kože. Veľmi pekné vecičky. Masajovia zjednávajú a presne vedia, koľko za svoje autentické veci chcú. A rozhodne nemajú radi, keď sa im do obchodu mieša žena, rozumej ja.
Všeobecne ženy majú presne určené svoje miesto: stavať dom, starať sa o deti, spracovávať kravské kože, predávať suveníry, variť a nepindať mužovi do života. Pri ďalšách návštevách Masajov som stretla borca, čo povedal rovno:"Žiadne rozbroje medzi svojimi manželkami nestrpím, majú počúvať mňa, lebo ja rozhodnem, ako čo bude, a keď nie, tak ju zbijem. Vždy je po mojom". Narodiť sa ako Masajka, tak asi už nie som.
Neodpustím si pre tejto príležosti poznámku k slávnej knihe Biela Masajka. Krásny spôsob, ako zarobiť na vlastnej blbosti. Pani, čo sa rozhodla žiť s domorodým krásavcom absolútne nepochopila, o čom je ich spôsob života, o čom je život v buši a bome, aké je miesto ženy v ich kultúre. Keď sa zaľubim do Eskimáka, mala by som sa čudovať, že mi odpadnú uši od zimy. Odmietam totiž nosiť ušianku, lebo mi nevyniknú moje krásne náušnice - toť celý humbuk okolo tejto knihy a jej pokračovaní.
V porovnaní s Tanzániou, v Keni sú Masajovia trochu na inej úrovni. Prvorodené dieťa chodí do školy, rodičia sa snažia, aj cez turistov, zarobiť dostatok peňazí na školu. Ďalšie deti už zostávajú v dedine a tradične sa starajú o dobytok. Masaj môže aj z dediny odísť, ale nie vždy ho dedina vezme späť.
Sú zvláštni títo Masajovia, žijú stále inak ako zvyšok sveta, a nezdá sa, že by sa to malo rýchlo zmeniť. Mení sa to pomaly, nenápadne, aj turisti majú vplyv na ich život. Veľmi sa mi páčia cestovatelia, ktorý hľadajú v dažďových pralesoch Južnej Ameriky kmene nedotknuté civilizáciou - v momente, keď ich navštívia, civilizáciou dotknuté sú. Ale pokiaľ budú kravy na svete, hádam sa aj Masaj čo ich popasie, nájde.
V ďalšej časti Zážitky z Tanzánie: Odtlačky v blate cestou do Serengeti.
