Pes je niekedy rozumnejší ako človek

Vraj sa to stalo za druhej svetovej vojny, na jeseň roku 1944.Dobre postavený úradník sa so svojou manželkou vrátil z kostola. Práve sa hovorilo o láske k blížnemu. Po dobrom obede si ľahol na gauč v obývačke.Odrazu sa vo dverách zjavilo otrhané, špinavé dievčatko. Bola to zrejme Ukrajinka. Lámanou Nemčinou začala vravieť:"ja hladná, prosím jesť". Keď ju pán zbadal, skríkol po nej a vyhnal ju von.Ako premýšľal nad svojím konaním zrazu ho striaslo. Spomenul si, že v záhrade má psa, ktorý je veľmi agresívny na cudzích ľudí. Minule roztrhal sluhovi ruku, keď si chcel zobrať lyžicu z jeho misky. Čo teraz urobí s tým dievčatkom? Rýchlo vybehol von.To, čo zbadal ho tak zarazilo, že sa neudržal pred slzami. Dievčatko jedlo so špinavými rúčkami zo psej misky. A on ležal pri nej z preloženými labami. Svojimi krvavo-červenými očami sa pozrel na pána, akoby mu chcel povedať:"Ty si pes a nie ja!!"Táto udalosť ho natoľko zmenila, že si dievčatko priznal za svoje...Mnohokrát nás v múdrosti predbehnú i tí menej inteligentný. Potom sa cítime trápne, hanbíme sa sami pred sebou a niekedy ani zadosťučinenie nestačí! Kto vie, čo si niekedy o našom konaní zvieratá myslia!