Pošlite nám aspoň jeden pomaranč, nemáme čo jesť !

Táto tradícia sa deje každoročne pred koncom fašiangového obdobia. Proti sebe bojujú dve skupiny, jedna ide na niekoľkých vozoch a tí druhí sú na zemi. Ich cieľom je do zbláznenia sa triafať pomarančmi. Toto isté sa deje na jeseň ale s paradajkami.Chápem, že každí považuje za zábavu niečo iné, ale toto? Dospelí ľudia, špinaví a bláznejúci sa ako malé deti. Naokolo stovky kíl znehodnotených a pošliapaných pomarančov / paradajok.Ale nie preto píšem tento článok. Spomenul som si na tie milióny hladujúcich po celom svete. Podvyživené deti v Sudáne, Nigérii, Keni, Somálsku, Arménsku, Indii....Dospelí si tam mnoho krát odtŕhajú od úst, aby dali svojim plačúcim deťom. Jedia mnoho krát rastliny, hmyz a iné potraviny, ktoré sa nám hnusia čo i len na pohľad.Často krát ukazujú tie deti v televíznych novinách. Vyzerajú ako sa hovorí: „kosť a koža“, mnoho krát aj niekoľko dní nič nejedia. Neviem, čo by si o našej solidarite pomysleli, keby sa pozerali s prázdnym žalúdkom na to ako druhí po potrave šliapu...Toto je celosvetoví problém, nad ktorým by sa mali zamyslieť hlavne tí, ktorý majú moc. Nemôže to predsa byť takto večne, že na jednom konci sveta ľudia budú hýriť jedlom ( budú sa jedlom ohadzovať) a na druhom konci budú rozsiahle hladové doliny.Tí hladujúci ľudia ani nevedia, čo je to pomaranč. Nemôže sa radšej ten nadbytok pomarančov vyviesť tam, kde si to budú vážiť? Aj pár ton pomarančov by možno aspoň časti týchto ľudí veľmi pomohlo.Oceňujem však úsilie mnohých misionárov a dobrovoľníkov, ktorý sa do takýchto oblasti vydávajú. Mnohé zbierky, koncerty s ktorých výťažky putujú tam kde je to naozaj treba.„Začnime si konečne vážiť to, čo máme a deľme sa s tými, ktorým to chýba!“