V tomto článku budem maximálne otvorená. Viac ako kedykoľvek predtým. Aj ja sama som prekvapená, že sa do niečoho takéhoto púšťam. Som jednou z tých, ktorým trvá, kým niekoho pustia do toho svojho pocitového sveta. A ja vám teraz úplne odhalím svoje pocity. A to je pre mňa viac ako náročné. Po toľkých sklamaniach som sa zatvorila do svojej ulitky a moje pocity tam zostávali pekne so mňou. Ale teraz som ju už zahodila.Príbeh je dlhý. Možno ho nikto nedočíta dokonca.Ale ak si aspoň jeden človek ten príbeh dočíta a vezme si z neho niečo, tak to bude mať zmysel. Dosť bolo omáčok...
Išla som do prvej triedy a mamina sa rozhodla zobrať ma aj na umeleckú školu.Ani neviem ako ju to napadlo. Jednoducho chceli, aby som navštevovala nejaký krúžok. A tak som sa stala žiačkou literárno-dramatického odboru a tenečného odboru. Tanec ma veľmi rýchlo prešiel, keďže futbal s bratom mi bol predsalen trochu bližší.
Literárno-dramatický(dramák) sa stal súčasťou môjho života. Vystriedala som rôzne úlohy, kostými, spoznala veľa nových ľudí, objavila som veľa nových možností(trebárs ako uhrať skutočnú tragédiu pri rozbití vázy, tak aby boli rodičia šťastný, že žijete a na vázu si ani nespomenuli)Mali sme toho za sebou veľa. Vytvorili sme celkom dobrú skupinu.
Konečne sme si urobili vlastný scenár, na ktorom sme sa nadreli. Ako tak sme si ho nacvičili, keď prišlo sústredenie, na ktoré sme sa všetci veľmi tešili. Budeme môcť nacvičovať vonku, večer táborák....Dcéra majiteľa chát bola tiež v našej skupine, takže miesta sme mali dohodnuté. Chceli sme si štrngnúť na spoločné dielo.
Lenže fľaška nikde. O pol hodinu sa dovalila majiteľova dcéra spitá ako delo. Fľašku, ktorá jej mimochodom vôbec nepatrila, si zobrala a sama ju „vyslopala“. Nevedela ani ležať. Nikto o nej nevedel, kde je. Jednoducho sa len objavila „ako činka“. A to všetko urobila rodičom pod nosom.Bola len otázka času, kedy ju nájde mama alebo otec. Veď ten areál je ich domovom.
Teta si svoju dcérenku našla a začali sme sa hrať na FBI. Našej verzií nikto neveril, lebo ožratá herečka povedala, že sme to do nej silou mocou naliali. A vtedy prišla pani učiteľka z dramáku a bez akýchkoľvek otázok urobila to, čo sa od nej čakalo.Veď nás poznala toľké roky.Naučili sme sa role zo dňa na deň a kopec iných vecí sme pre ňu robili.....
Pridala sa na stranu úbohého dievčatka, majiteľovej dcéry. Alkoholu bolo pre sedem ľudí málo. Bohužial pre jedného veľa.
Jej mamička si myslela, že pila prvý krát a že nebyť nás, nič také nespraví.V tom prípade poznám jej dcéru zrejme lepšie ako ona.
A my ostatní sme boli „pucovaný“ asi tak dva krát za hodinu. To v preklade znamená, že prišiel niekto, kto nám povedal, aký sme debili, že sme nemožný a aby sme povedali pravdu. Na odpoveď, že ju hovoríme od začiatku, nereagoval nikto. Zrejme syndróm náhlej hluchoty.A začo? Za to, že sme hovorili pravdu, že sme boli triezvi atď. To si ozaj zasluhuje trest.
Povedali nám, že naša hra sa hrať nebude. Vyhrabali v smetiaku nejakú fľašu a namočením prsta zistili, že v nej bol určite alkohol a drogy.A samozrejme sme mali prednášku o tom, aká je dievčinka hrdinka, lebo nás kryje a nechce nič povedať.
No ja som sa úprimne rozplakala. Hnev, zlosť, smútok, bezradnosť......Skryjem svoje pocity. Uhrám to. Ako vždy....
Možno ma ani tak nesklamala tá holka, ako tá učiteľka, ktorá nám po toľkých rokoch vrazila nôž do chrbta. Bez otázok. Žiadna možnosť obhajoby. Rozsudok bol dopredu jasný.
Všetci boli ticho a vnútri plakali......
Predstavenie sa nakoniec hralo. Učiteľka si nás zrejme chcela udobriť, ale ona tvrdila, že nikdy nepovedala, že hra sa hrať nebude. Neviem či aj ona potom nemala líznuté....
Všetci sme sa na ňu hnevali. Je september a mne zvoní telefón. „Betka kedy sa pôjdeš zahlásiť na dramák?“ To bola asi najčastejšia otázka.....Telefóny, smsky dokonca to po mne kričali z jednej strany cesty na druhú.V hrdle mi navrela hrča a ja som si tú zlosť išla radšej vyboxovať.
Onemela som. Všetky tie udalosti sa mi vynorili pred očami a vo mne sa vytvoril psychický blok. Ja tam už nepôjdem. Ja nepôjdem za človekom, ktorý mi pichne nôž do chrbta pri prvej príležitosti. Nie....Vtedy som všetkých šokovala....
Už nebudem chodiť na dramák.... Po viac ako desiatich rokoch. Učiteľka mi samozrejme aj sithla vynadať, lebo som sa neozvala....Síce som na konci roka hovorila, že nebudem chodiť, ale všetci si mysleli, že si to rozmyslím. Oni to totiž tvrdili tiež.
Snažila sa mi povedať, že ma už zapísala a keďže som bola v Anglicku a nedokázala som sa sem teleportovať, tak musím chodiť k nej.
Nie. Teraz je konečne čas poslúchnuť môj vnútorný hlas, rozum aj srdce a skončiť. Pôjdem svojou vlastnou hereckou cestou. Prišiel jednoducho čas ísť ďalej. Napriek tomu, že mi tí ľudia budú chýbať.Napriek tomu, že mi to vyčítajú.....Sú to momenty, na aké nezabúda.
Život mal svoje zabehnuté koľaje a zrazu sa stalo to, čo život robí životom. Prešla som si nejakou prekážkou. Lenže tá ma má posunúť ďalej. Lebo keď ju prejdem a zase sa vrátim, je tu omnoho väčšia šanca, že si na nej zase rozbijem hubu.
Mirko a Danko..S Dankom tam chodím najdlhšie, s Mirom najviac tvorím... Vy dvaja ma najviac zavaľujete otázkami prečo.Ja vám dávam odpovede, ale vy chcete vraj nejaké inteligentné. Keď vám nezáleží na mojich pocitoch, tak inteligentnú odpoveď nečakajte. Mrzí ma to, že som vás sklamala, verte mi.A vždy keď sa ma opýtate prečo, tlačia sa mi slzy do očí.Nechcem vás opustiť, ale ja verím, že budeme spolu hrať aj bez dramáku.....A Mirko raz napísal, že ozajstný priateľ prichádza vtedy, keď celý svet odchádza...Ale aj ja som len človek...
Teraz sa mi uvoľnila tá hrča v krku....(nie neprehltla som)Je ťažké urobiť to, čo chcete, keď tým šokujete všetkých okolo. Veľa ľudí sa bojí urobiť to čo chcú, lebo sa boja názoru ostatných. Nie, nie je to ľahké. Ale urobte to. Najlepšie hneď teraz. Veď kto má dávať životu smer, keď nie vy sami?
„Život si iba žiada silu, ktorú máte. A urobiť len jedno-neutiecť.“
Dag Hammarskjold
