Motala som sa po práci a stále mala v hlave ten svoj neporiadok. Poznáte to. Mimo obraz, mimo zvuk. Jednoducho som kráčala ani neviem kam.
„Kde si bol?“spýtala som sa kolegu, ktorý si prvý všimol, že niečo nie je v poriadku a snažil sa, aby som znova vyčarovala ten úsmev, s ktorým ma všetci poznajú.
„Tam hore. Dával som na teba pozor. Som tvoj anjel strážny.“ A potom znova odišiel. Má blond vlasy a obrovské modré oči. To je asi tak všetko, čo by mohol mať spoločné s anjelom.
Dni išli ďalej. Trápenie bolo stále rovnaké. Dni bezduché, kroky bezcielne.Zase som sa len tak motala a snažila sa urobiť poriadok. Vonku bolo zamračené, hrali pomalé pesničky, no neuveriteľná nostalgia.
Zrazu ma niekto prudko strhol k sebe a počula som krik. Bol to „anjel“, čo ma vytrhol z mojich myšlienok. Ja, dievča blbosťou zronené, som si totiž vôbec nevšimla, kde stojím a nepočula vôbec žiadne alarmy. Uvažujúc som sa vybrala k pásu a vstúpila naňho v momente, keď sa pohol aj s autami.
„Ty mi tu chceš spáchať samovraždu? Jedla si už vôbec niečo? Si bledá. Poď so mnou a nepohnem sa odtiaľto, kým to nezješ.“
Bola som v šoku. Veď ma skoro zramovala karoséria a pripučila o druhú.Takto ma len veľmi jemnúčko oškrela. Ani vidieť to nebolo.
Nebyť anjela tak toto teraz nepíšem . Prinajlepšom by som mala zlámané nohy. Ale stať sa mohlo čokoľvek. Potom som si uvedomila, že trápiť sa, sa naozaj nevypláca. Nahodila som ten klasický ženský úsmev typu: Nie ja sa naozaj netrápim.Ja som takááááááá stráááááášne šťastnááááááá. Odvtedy som v strehu a nad silne emotívnymi vecami rozmýšľam len doma na posteli. Úvahy sú totiž veľmi nebezpečná vec.
Doteraz som o existencii anjelov trochu pochybovala. Dnes už viem, že naozaj sú. Nemusia mať krídla, kučeravé blond vlásky a hrať na harfe.Sú to normálny ľudia a pritom ste spolu spojený niečím výnimočným. Nemusí to byť manželstvo, ani žiaden vzťah. Je to len „váš pozemský anjel“. Možno sused, možno učiteľka, možno ten, koho práve nenávidíte.
Možno sa aj vy raz stanete niekomu anjelom. Aký je to pocit?
Viem, že toto nebola náhoda. A viem aj to, že napriek tomu, že sme dnes spolu pracovali posledný krát, aj tak mi osud tohoto človeka ešte pripletie do cesty.Už len preto, že som mu nestihla poďakovať. Zatiaľ mu ako odmena musí stačiť môj zdravý úsmev.
