Ideme s kamarátmi nočným parkom. Síce nerada ale, kade inde. Pristaví nás mladý chalan. Nízky, za to svalnatý. „Kde som?“
„V parku.....“
Neviem. Táto odpoveď asi nášho inteligenta nahnevala.....Začal švihať päsťami okolo seba. Nechceli sme sa do ničoho namočiť a keďže tieto typy poznáme a za rohom čaká určite ďaľších 20, zvolili sme najvýhodnejšiu taktiku. Ako si tak utekáme po parku po pár metroch zisťujeme jeden závažný problém....
„Ľudia, veď my nemáme Kuba....Ajajáááááááj....“
Kubo si zaväzoval šnúrky a tým pádom nášho inteligenta nevidel. Ten ho napadol.Samorejme nečakane od zadu a bez dôvodu...Kubo si ležal na zemi a len čo sa spamätal rozutekal sa tiež. Otočili sme sa mu na pomoc, ale chvalabohu nás dobehol....
Na ďaľší deň sa veziem autobusom. Prechádzame práve oblasťou známou ako kolónia.... Do autobusu bez zaplatenia vrthne skupina tmavších agresorov. Pozorne prehliadnu každého muža v autobuse, každého druhého človeka chytia pod krk a vykrikujú. Je jedno či to je dospelý muž alebo mladá baba. Búchajú, trieskajú a zrejme niekoho hľadajú. Autobusár je už zúfalý. Všetci v autobuse tiež. Nikto nemohol vedeť, čo sa stane. Zatvárajú sa dvere. Na to sa skupinka rozhodne, že oni radšej po vlastných. Dvere sa snažili vyraziť. Keď konečne vyskákali v štýle Kobri11, všetkým nám odľahlo. Rozutekali sa do tmy aj partiou chichotajúcich sa dievčat.
A to je teraz úplne normálne. Jednoducho vyjsť z domu sama po 20tej hodine je už na vlastné riziko. Toto je ale podľa mňa diagnóza. Agresivitus vygumovanis..... Šanca dostať na hubu, keď skáčete do niekoho je úplne rovnaká ako keď nerobíte celkom nič. Ja neviem či je to o dokazovaní sily a moci. Skôr je to tom, že kto nemá v hlave má inde.... Trebárs v pravom háku. Keď si chcete teda užiť príjemný večer, požičajte si film a ďakujte za to, že aspoň dnes ste nepadli nikomu do rany....A keď nabudúce niekomu poviete, že „Drž hubu, lebo ti ju rozbijem“, dávajte bacha, aby vás nepredbehol....
Nie všetci ľudia sú Chuck Norris....
