Moja mama začala pracovať v krízovom centre. Je tam veľa detí, ktoré postihol krutý osud.Jeden smutný príbeh za druhým. Tieto bytosti si to nezaslúžia. Sú prilíš malé na to, aby sa bránili. Nikto im nič nevysvetľuje. Nikto si ich nevšíma. Možno navonok mlčia, ale vnútri kričia. A nie je nič horšie, ako keď dieťa musí spomínať na detstvo skrz facky....
Mňa sa takéto príbehy vždy dotknú . A to zrejme každého. Niektorých rodičov zrejme osvietilo a svoje deti odložili do krízového centra. Myslím si, že je to lepšie ako čakanie na sfetovanú matku. Rozhodla som sa im darovať nejaké svoje hračky. Lenže ako som tak otvorila posteľ, v ktorej sú hračky, začala som spomínať. A s každou hračkou sa mi vynorila nejaká spomienka. Dlho som váhala, čo darujem a čo nie a potom ma to napadlo...
Som veľká a hoci je spomínanie pekné, musím ísť ďalej a pripraviť pekné spomienky aj iným. Tým deťom dám aj kus zo seba....A prečo nie?? Zaslúžia si to. Zaslúžia si nový začiatok. A mali by sme to tak robiť všetci. Netreba zbytočne skladovať nepotrebné veci. Pokiaľ tá spomienka stojí zato, tak si na ňu spomeniete aj bez nejakého predmetu. Nehovorím zrovna o zásnubnom prsteni alebo o bežných veciach, ktoré pre niekoho nemusia byť až tak bežné. Charita a tieto veci nie sú len pre bohatých. Je to hlavne pre ľudí bohatých na duchu. A oni vás odmenia úsmevom. No čo je krajšie???
Tento rok sme mali deťom na Deň detí robiť program. Nemali sme nič nacvičené, lebo to bolo zorganizované tak na poslednú chvíľku. A nakoniec sme vyčarovali skvelú zábavu pre všetkých. Hoci sme mali na sebe šašovské kostými a jašili sa tak , ako dávno predtým nie. Sami sme ešte deťmi. Nikto nebanoval, že prišiel.Ako sa hovorí, úsmev je ten najkrajší dar.
