Šachovnica alebo príbeh z jednej čakárne...

Jedného krásneho dňa som napla sval a zrazu sa mi na ramene urobila jamka. Ani som si to nejako nevšimla. Nebolelo to, len som nemohla príliš zaťažiť ruku.Dokázala som si sama od seba „vyhodiť“ rameno. Všetci si ma natáčali do mobilov, fotili a stala som sa atrakciou. Rozhodla som sa, že slávna som už dosť a teda pôjdem lekárovi. Vtedy som ani netušila, čo ma čaká.
Čakala ma šachovnica slovenského zdravotníctva. To znamená striedanie čiernej a bielej, teda dobrého a zlého.Ortopéd mi odporučil rehabilitácie.Netušil čo mi je.Rehabilitačná lekárka ma odmietla s tým, že to so svalom nemá nič spoločné. Tak som sa tri mesiace rehabilitovala doma sama. Keď ortopéd videl, že môj stav sa nezlepšuje a všetky možné téorie o tom, čo mi asi je už vyčerpal, poslal ma na traumatológiu.
Vošla som do malej úzkej chodby preplnenej ľuďmi. Vzdychla som si v predstave, ako strávim najbližšie štyri hodiny. Za hodinu ma volali dovnútra. Lekár a sestričky okolo boli nesmierne šikovní. Ambulancia mala vedľajšie miestnosti. Kým sa jeden pacient pripravoval, druhého lekár vyšetril a celý proces bol krátky.
Prišiel ku mne lekár. Pozdravil,podal mi ruku, predstavil sa. Ukázala som mu môj problém.Okamžite vedel, o čo ide aj keď je to ojedinelé. Predpísal mi rehabilitície v nemocnici. Vraj je možnosť, že sa sval spevní sám. V rámci rehabilitácií som male rôzne hydromasáže, cvičenia a iné. Tu má naša nemocnica veľké plus. Skvelé vybavenie oddelenia a sestričky vás neberú len ako ďalší záznam.

No aj napriek trom mesiacom každodenného cvičenia moje rameno rezignovalo. A tak ma čakala operácia. V Trnavskej nemocnici. Keby nebol pán traumatológ jeden z najuznávanejších, ani by ma nenapadlo nechať sa v Trnave operovať.
Tu sa opäť začal postup po šachovnici.
Biela: Doktor mi všetko vysvetlil, tak že som tomu rozumela. Pred operáciou sa so mňou stále rozprával a povzbudzoval ma.
Čierna: Anesteziologičky alebo kto mi zle zaviedli infúziu, takže mi prvá infúzia od bolesti tesne po prebratí vytiekla pod kožu. Ani si nechcite predstaviť tú bolesť. A to, že zdravú ruku mám ako melón, kvôli zlej infúzií si všimla až moja mama.Sestričky to nejako netrápilo.Takmer mi praskla koža.

Čierna: Do žily sa mi trafili potom incidente s infúziou až na piaty pokus a ruku som mala ako nešikovný narkoman.Pritom lekár povedal, že žily mám dobre viditeľné.

Biela: Na stôl tesne vedľa mňa položili telefón a ukázali mi, čo mám stlačiť, keď budem niečo potrebovať. Do telefónu som im povedala, čo potrebujem a hneď niekto pribehol.Či už pomôcť na WC alebo odpojiť infúziu.

Potom ma opäť čakali náročné rehabilitácie, no môj traumatológ, ktorý sa medzičasom stal prednostom úrazovej kliniky, povedal, že som ruku rozcvičila rýchlejšie než by bol čakal. Hovoril aký je na mňa hrdý. Síce neviem prečo, ale dobre sa to počúva.Dokonca mi ukázal na googli, kde nájdem celý postup svojej operácie. Nafotil si ma a urobil o mojej ruke prednášku niekde v zahraničí.
Už som konečne ako tak v poriadku, keď malo prísť banálne vyšetrenie.Vyšetrenie určujúce či nemám poruchu tvorby kolagénu(Daniel Ehlers syndróm ale niektorí lekári to nevedeli ani prečítať, tak som im to musela vysvetliť) a preto mi sval povolil. Navštívila som pána ortopéda zo začiatku a ten ma porozháňal ku štyrom lekárom, no nikto nevedel, ako sa toto vyšetrenie robí. Zase som výnimočná:)

Slovenské zdravotníctvo má značné nedostatky, ale koľkým už títo ľudia zachránili život?
Netreba všetkých lekárov posudzovať na základe všeobecného názoru, ale na základe osobnej skúsenosti.Ja si radšej odnášam z ordinácie to pozitívne.

Aj keď existuje skupina ľudí, pre ktorích je ohováranie lekárov samostatná disciplína, ja si pochvaľujem. Minimálne keď sa pozriem, že naše zdravotníctvo na určitých miestach ide naozaj vpred. Aj ja by som chcela pracovať ako lekárka a človeka bude vždy hnať dopredu pochvala, lebo vie, že ľudia jeho prácu odcenia. V ruke mám už doživotne titán a vnútorné stehy, ale vždy je to lepšie ako predtým.