Ondrej bol jej školská láska. Možno preto, že ani jeden z nich nemal chuť hľadať ďalej, sa vzali. Niekedy jej priniesol kvety, inokedy bonboniéru. Normálny vzťah. O dokonalej láske sa hovoriť nedalo, ale vychovali ju v duchu: „Ber to čo je, lepšie už nebude!“Obyčajná žena musí maž obyčajný život.
Prvú facku dostala, keď nenavarila večeru. Peťko bol chorý a ona úplne zabudla. Ale Ondrej mal pravdu. Veď žena má tieto úlohy zvládnuť. Dokonca mala aj výčitky, že jej pracovitý muž mal len studenú večeru.To, že ich manželstvo sa zmenilo na boxerský zápas s jednoznačným víťazom, si uvedomila až keď začala dostávať facky častejšie ako výplatu. Vždy bol dôvod. Raz nepovysávala, potom chcela pozerať film a ísť s kolegyňami na kávu...
Peťko len sedel a nechápal, čo sa deje. „Mamička s oteckom sa len hrajú.“ No nechápal prečo sa ocko hral aj s nim a občas ho zbil.
Mala zlomenú ruku aj rebrá. Najviac však mala polámané predstavy o šťastnej rodine.Stačila by jej obyčajná rodina. Obyčajná láska. Jemné pohladenie vlasov, bozk aspoň na líce. Nevedela si predstaviť, že existuje aj muž, ktorý sa so svojou ženou baví inak ako krikom.
Keď otvorila dvere čakal ju nahnevaný Ondrej. „Si nevedela, že prídem skôr z roboty? Chladnička prázdna, telefón vypnutý. Toto bolo naposledy...“ A dal jej takú ranu, že sa neudržala na nohách. Peter si len zapal televízor,aby nič nepočul. „ Láskavo vypadni od tej telky.Nemáš čo robiť?“ Malého doslovy vyhodil z kresla a ten narazil na roh skrine. Plakal. A plakala aj ona. Nie pre jej rany a modriny.Ale pre to, čo si musí vytrpieť ich dieťa. Čo z neho vyrastie ak toto je doma na každodennom poriadku? Bude sa cítiť vinná ak z jej syna vyrastie to, čo z jeho otca, lebo ona tomu nezbránila.
Stačilo. Každý človek je výnimočný. Nikto nie je natoľko obyčajný, aby si nechal skákať po hlave. Keď neexistuje muž, ktorý by ju odcenil takú, aká je, tak potom bude sama. Ako mohla byť celé tie roky taká hlúpa a myslieť si, že tak to má byť. Keď sa niekomu niečo nepáči tak to aj nahlas povie. Už nepôjde sama prosti sebe.
„Idem na pivo. Keď sa vrátim, nech je všetko ako má byť.Ako sa na slušnú rodinu patrí.“ Tieto slová ju prinútili zasmiať sa. On bude hovoriť o slušnej rodine. Len čo sa zavreli dvere, schytila plačúceho syna do náruče. Cítila jeho slzy na tričku.
„Ako by sa ti páčilo bývať niekde inde?“
„ Bolo by to fajn. Ale bez ocka...Stále nám robí zle.“
„Utekaj sa pobaliť.Ale nenaber si toho priveľa. Do desať minút nech si tu.“
Dnes. Cítila, že je ten správny čas. O pol hodinu už boli pripravený na odchod. Kam pôjde? To nevie. Všetko je lepšie ako to, čo je teraz. Nebalila príliš dlho, lebo sa bála, že si to rozmyslí. Že si znovu uvedomí svoju všednosť.
Zatvára dvere. Nielen na ich byte, ale aj etapu svojho života. Odchody sú vraj ťažké.No jej sa kráčalo s ľahkosťou.Verí, že bude lepšie.Bude robiť čo chce. A bude pre seba chcieť to nejlepšie.
Nezamkla, aby si opitý Ondrej aspoň chvíľku myslel, že sú doma. Možno zaspí hneď v predsieni a príde na to až zajtra. A zatiaľ bude mať veľa času na útek.
Hľadela naposledy na ich byt, keď je synček silno zovrel ruku. „Čo je?“ No potom ako sa otočila, pochopila čoho sa tak zľakol. Ondrej.
„Čo robíš?“
„Nič“
„Jakže nič.Načo sú ti tie veci?“Vyrazil jej tašku z ruky.
„Dobre. Každí, kto má aspoň trochu rozumu by pochopil, že odchádzam.“
„Počkaj.Ja o ničom neviem. Kedy sa vrátiš? Kam vlastne ideš? Vysvetli mi to.“
„Ja ti už nemusím nič vysvetľovať.“ Schmatol ju a začal sa s ňou hrať ako s handrovou bábikou. Po prvý raz v živote sa bránila. Už nebude stáť v ceste za jej šťastím.Spraví všetko preto, aby už nemusela trpieť a jej syn tiež.Zrazu si len všimla, že ona bije Ondreja a nie on ju. Dokrvavený padá zo schodov.Vtedy si vydýchla a na okamih sa jej zastavil život pred očami.
Príchod sanitky je v jej mysli len stotinkou sekundy. Mala radosť, bola zúfalá, no slobodnejšia a šťastnejšia ako kedykoľvek predtým.
Lekári mu už nedokázali pomôcť.
Susedia polícií povedali ako to bolo a uznali to za sebaobranu.
Dnes už nemusí nikam utekať. Občas má však výčitky. Je už taká. Aké by to bolo, keby sa to nikdy nestalo? A ako sa na ňu budú pozerať ľudia, keď zistia, že zabila svojho manžela? Jendo však vie. Už nikdy sa ona ani jej syn nebudú báť prísť domov.
Tmavovlasá žena kráča po ulici s taškou. Postupne z nej vyberá veci a uľahčuje si cestu.Okolo nej je cítiť zvláštna sila..
