Včelia smola

20.jún 1998
Vonku je nádherne.Typická bytovková rodina sa vybrala na záhradu do neďalekej dediny.Mám 5 rokov a život je pre mňa gombička. Občas sa pohádam s bratom.Občas spolu polievame kvetinky.A občas robíme zle spolu. Kiežby som na záhrade mohla byť stále. Len tak sa prechádzať popri potoku a naháňať sa na lúke.

Zrazu som začula rachot.Otec sa privalil do izby a padol na pohovku. Veľmi sa triasol a lapal po dychu. „Okamžite zavolajte sanitku.Dopichali ho včely. Rýchlo mi prineste vodu.“ Nedá sa na to zabudnúť. Pämatám si to presne, akoby to bolo včera. Krik, slzy, plač.

Otec sa stále nemohol nadýchnuť.Krk mal hádam päť krát väčší.V diaľke bolo konečne počuť záchranku.Lenže tá našu ulicu minula a išla ďalej. Brat v papučiach vybehol až k ceste, kde mával na sanitku.Mama zatiaľ dávala otcovi zábaly a snažila sa ho držať pri vedomí. Minúta sa zdala ako týždeň. Čo ak záchranka išla úplne inde? Koľko to otec ešte takto vydrží? Babka a dedko sa snažili nemyslieť na to najhoršie. Veď už o jedného syna prišli. Všetci sme za neho bojovali.

Konečne prišla záchranka.
Mňa s bratom vzal mladý lekár do vedľajšej izby. Zobral si môj výtlačkový prsteň a kreslili sme si. Cez záclonku som videla ako okolo otca všetci behajú, kričia a zapájajú mu do tela hadičky. Do očí sa mi natlačili slzy. Chcela som sa hrať s ocinom. Hneď. „Neplač, moja. Veď mi ocinkovi pomôžeme. Ani sa nenazdáš a bude ako rybička.“ Dlhé vlasy mal v cope a tak trochu sa podobal na otca. Brat len ticho sedel. Sedel a pozeral sa do zeme. „Určite?“
„Nedovolil by som si ťa klamať princeznička.“ Po polhodine nakladajú môjho otca do sanitky. Dostal anafilaktický šok. Vraj je možné, že aj ja budem tak prudko reagovať. V ten deň sa mi všetko obrátilo naruby.

Otec absolvoval liečenie. Mama absolvovala školenie ako podať lieky pri uštipnutí, tzv. vystreľovacie pero.Nedávno totiž zomrel mladík len preto, že kamarátka to pero vystrelila opačne, teda do seba.


2.jún 2008


„Počkaj. Prinesiem ti ten rebrík a až potom hrable.“
„Dobre.Ale dávaj pozor nech niečo nepostúpaš.“
Začali sme si na záhrade stavať chatku. Trávime tu všetok svoj voľný čas. Tak, ako som si to predstovala, keď som bola malá. Je fajn, keď má človek kam vypadnúť. Trochu sa odreagovať a prísť na iné myšlienky. Blížila som sa k otcovi a všimla som si, že je tam odrazu veľa hmyzu. Sused asi niečo robil s úľmi. „Ocino utekaj preč!“ Nechápal, čo sa deje. Neskôr zbadal aj on zblúdilé včely. Bežal sa ukryť a tak si potvory zobrali do parády mňa.
Išla som na to s pokojom, ale keď mi začali bzučať vo vlasoch bolo po kľude. Kričala som. Snažila som sa ich vymotať z vlasov. V tom som dostávala žihadlo za žihadlom do hlavy. Na jednej strane ma otupovala bolesť, na druhej strane som sa ich snažila dostať von. Nemusím vám ani hovoriť, že som použila slovník, aký sa na mladú dámu nepatrí. Utekala som. Neviem prečo som si myslela, že sa ich zbavím. V rámci úteku som spadla do žihľavy.Dobojovala som.Nejako to skončiť musí. Jednoducho som si sadla a plakala, lebo v hlave mi stále bzučalo.
Potom otec dobehol v nejakom pršiplášti a rukaviciach a začal ich vymotávať nepriek tomu, že som po ňom kričala, nech okamžite vypadne. Radšej ja ako on. Bol len prekvapený, ako som sa obetovala a nechala sa dobrovoľne dobodať. Pre mňa to bolo samozrejmé. Už som nikdy nechcela zažiť situáciu spred rokov.

Neskolabovala som. Dokonca som sa o hodinu cítila celkom fajn.Dnes ma, bohužiaľ, vyšetrujú na Lymskú boreliózu.Môj zdravotný stav sa o dva dni zhoršil. Ja len dúfam, že testy budú negatívne a nie je mi nič vážne A dedko si aj po opakovanom vysvetlení stále myslí, že mi otec vyťahoval z vlasov blchy.
Dnes, keď len započujem Bzzz myslím len na jedno. Čo nám ešte tento hmyz prinesie? V porovnaní s nami je sú včely malé, ale napriek tomu nás bez problémov odrovnajú.Príroda to tak asi chcela. 
To je zrejme jediná vec, ktorú na lete nenávidím.Hmyz.