Spoza dverí vykukla hlava. Na nej zopár krátkych vlasov, ale mňa hneď oslovili prenikavo modré oči. Vyzerali tak utrápene a pritom zmyselne.Verila som, že skrývajú nejeden zaujímavý príbeh a že sa v nich dá listovať ako v knihe .Naše oči sa v jednom momente stretli.Tento človek ma zaujal na prvý pohľad . Keď sa vynorilo aj telo prebehol mi mráz po chrbte. Modrá košeľa a čierne gate. Na tom ešte nie je samozrejme nič zlé. Ale na rukách aj na nohách putá spojené retiazkou a v sprievode dvaja policajti. A zrazu sa mi tie oči zhnusili. Predstavila som si, že tak ako sa pozeral na mňa sa možno pozeral na nejakú svoju obeť.Niekto hľadel do tých očí s túžobnou nádejou po živote.Možno tie oči boli to posledné, čo niekto videl. Nemusel to byť vrah. Ale človeku sa vždy v hlave vybaví to najhoršie. Ako príprava. A po tých rukách možno stekala niečia krv. Sadol si kúsok odo mňa. Keby nebol väzeň, páčil by sa mi. Ani nepoznám jeho príbeh. Neviem kto je, začo sedí a cez to všetko som ho odsúdila.
Za pár minút prišla bezdomovkyňa. Sanitkár ju vysadil s tým, že nie je urgentný prípad nech si riadne počká. Ona však nesúhlasila s jeho interpretáciou urgentného prípadu. „Ja vykrvácam! Vy ma tu necháte zomrieť? Veď mi odpadávajú kusy mäsa. Debilný bláznivý doktor! Pripravte plastiku, to už nezachránime!“ Všetci sa na ňu s hrôzou pozreli. Ako ju tam mohli nechať len tak sedieť? A keď nám ukázala „ranu“, zistili sme, že je to jedna z tých, pri ktorých stačí u detí pofúkať a je vybavené. Na servítke, s ktorou si krvopotne utierala ranku bola malinká kvapka krvi. Ona však vyslovene ziapala na celú čakáreň a strašila vážne chorých. Potom sa všetci na nej smiali.Nechutný prístup, ale inak sa to nedalo.Dokonca aj muž, ktorému krv pretekala cez tri vrstvy obväzu sa smial. Nakoniec ju zobrali prednostne. Ale to len preto, aby nevyhukovala na celú nemocnicu. Väzeň len tuho zvieral päste.
Nepoznáme ich osudy a napriek tomu ich odsúdime. To sme my. Ľudia, ktorí sa jednoducho riadia prvým dojmom. Vytvoríme si nejakú predstavu, ktorj sa len tak ľahko nevzdáme. A ktovie čo si o nás ľudia myslia?
Chcem len vyjadriť svoj obdiv lekárom, ktorí pomáhajú všetkým rovnako bez ohľadu na vek či národnosť. Jednoducho vidia človeka ako človeka.
