Venované tým, čo bojujú miesto hľadania bielej zástavy.
Tým, čo potia krv, miesto sĺz.
Tým, čo ma inšpirujú.
Či ho chceli? Ťažko povedať. Bol tu a tak to aj brali. Žiadna extra oslava, ale nesmútilo sa. Aby sa nepovedalo.
Už od začiatku vedel, že je iný. Nie je prázdny. A pre to ho nikde neprijali. Nebol dobrý žiak, kamarát, syn. Jednoducho nebol. Dávali mu šance byť, ale on im na vyšľapané chodníčky sral. Aby, keď sa na konci cesty otočil, mohol si povedať, že sa tam dostal sám. A neťahalo ho stádo volov. Dlho nevedel, ako to má zo seba dostať von. Utešovalo ho jedine to, že vedel, že to tam je.
„Na! Študuj!“ Dali mu papier, pero a knihu. Chceli z neho niečo mať. Niečo, čo by im vyhovovalo. Niečo, čo by pred susedmi znelo dobre. Keď uvideli, že po papieri kreslí, vzali mu ho. Umelec im bol nanič. Z obrázkov sa nenajedia. Nechcel im dovoliť, aby to v ňom zastavili. Nemohli. Dúfal.
Kreslil si po rukách a nohách. Aby bolo vidieť, že čo je vnútri, je aj vonku. Netetoval hocikomu hocičo. Peniazmi si vnútro nekupoval. Stále vedel, že to v ňom je. Kreslil iba to, čo cítil, že v tých ľuďoch je. Bol to premietač.
Rodičia netušili. Ani nechceli. Verili, že splní ich životný plán, aby tu nebol len tak.
Zistilo sa. Nechceli. Pripadalo im to zlé. Nevedeli o tom vôbec nič. Nerozumeli sa. Nedali mu šancu. Vysvetľoval im svoje cesty zvnútra. Že on len premieta. Že túži, chce, vyjadruje, tetuje, maľuje a miluje. Ukázali mu potetovaných väzňov. Darmo im vysvetľoval, že to je niečo iné. Jeho vnútro chceli dať do lekárskeho plášťa. Zviazať ho v ňom a nepustiť von.
Keď sa nedíval, všetky jeho veci predali. Prišiel. Znenávidel. Chcel kúpiť nové. No zapochyboval. A v tom bolo to peklo. Nevedel, či je jeho vnútro dobré. Či nevyschlo.
Podarilo sa im to.
Chcel preraziť. Nakoniec aj prerazil. Lebku o múr...
_____________________Nikdy o sebe nepochybuj________________________
