Venované všetkým bojovníkom s osudom...
Tik, tak. Tik, tak. Už bol čas. Bankár z predmestia pozrel na hodiny, zapol zopár gombíkov na košeli, utiahol opasok cez ktorý mu prevísalo brucho a ráznym krokom vykročil do práce. On jediný mal kľúč od trezoru. Bez neho by sa deň v banke ani nezačal. Cítil sa byť dôležitý, no opustený. Nemal priateľov a jeho matka mu zomrela nedávno. Zostalo mu po nej len spomienky a staré hodiny.
Lenže bankár netušil, čo sa s hodinami deje. Ručičky boli do seba zamilované a trápilo ich, že sa vidia len raz za čas. Občas aj zastali a túžobne sa na seba zapozerali, ale stará pani ich opäť natiahla a museli bežať ďalej.
Keď už boli u bankára dlhšie rozhodli sa, že zostanú navždy v spojení spolu. Oddaní jeden druhému. Presne o dvanástej hodine spečatili svoju lásku.
Bankár vstal. Tak, ako každé ráno pozrel len jedným okom na hodiny a keď nevidel veľkú ručičku bežať po číslach, povedal si, že má čas. V pokoji zjedol svoje raňajky, vypil si kávu a prečítal noviny. Balil si do aktovky všetky potrebné papiere, keď zistil, že ručička sa za ten čas ani nepohla. Až vtedy si všimol, že hodiny stoja. Pri pohľade na hodiny kostolnej veže zistil, že už dávno mal byť v práci.
„ Ó, koľké nešťastie! Čo ja len budem robiť? Istotne ma vyhodia....,“ nadával starý pán. Rozutekal sa teda do práce, aby zachránil, čo sa dalo. Pred dverami banky mu prešiel mráz po chrbte. Vitríny boli porozbíjané, všade naokolo bolo sklo. Zvnútra už vychádzala polícia s troma mužmi v putách.
„ Ešteže ste tu neboli! Boli by vás zabili a vykradli by trezor! Oni len vošli a kým zistili, že tu nik nie je, prišli sme my, “ oznámil policajt vystrašenému mužovi.
Na to si bankár povedal :„Vďaka za nešťastie! Zachránilo mi život!“
Veľký je ten človek ktorého nešťastie nezlomí, ale posunie vpred....
Láska zachraňuje, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá....
