Venované môjmu najdrahšiemu, ktorý sa na tom tak pekne pobavil....
Maliar Florentíno vo svojom podkrovnom byte trávil veľa času. To, čomu sa venoval ho napĺňalo. Všade mal pohodené svoje pomôcky, aby mohol maľovať hneď, ako ho kopla múza.
Zo svojho stola používal všetko. Takmer všetko. Farbičky, ceruzky, štetce a gumy. Všetko okrem nožníc, ktoré žiarlili. Chceli byť dôležité. Chceli byť to jediné, čím sa robí umenie.
Maliar bol do svojej práce čoraz zahĺbenejší, lebo sa blížila výstava a samozrejme, že nožnice si nevšímal.
Tie sa nahnevali a jednej krásnej noci sa rozhodli, že všetky obrazy rozstrihajú. Všetky obrazy boli na márne kúsočky. A maliarove sny tiež. Zúfalstvo v jeho očiach boli neskutočné. Tiež aj smútok. Všetka jeho práca vyšla na zmar. Pokúsil sa zachrániť, čo sa dalo. Zlepil teda všetky kúsky dokopy.
Na druhý deň ľudia len s obdivom žasli nad jeho prácou a jeho meno sa spájalo s obdivom. Maliar zbohatol, vyhodil nožnice a kúpil si orezávatko....
Ak druhému želáš zle, často ublížiš len sám sebe....
