Venované všetkým, ktorí aj v malých veciach vidia veľký význam. Znamená to, že majú otvorené oči.
Bola raz jedna záclona. Bola zelená, v strede zopnutá veľkou sponou, aby vyzerala ešte noblesnejšie. Bola stále len v izbovej teplote. Sem-tam sa do nej oprel vánok , povyrovnával zhyby a zároveň jej vdýchol sviežosť. A keď bola vonku zima , ona nasávala teplo z radiátorov. A keď bolo vonku teplo, ona sálala chlad stien. Ideálne nie?
Pre ňu až tak nie. Zdalo sa jej, že je izolovaná. Pozná len tie štyri steny, len tú jednu izbu a svet jej uteká poza chrbát. Túžila ísť von a pocítiť zimu a pocítiť teplo, len aby vedela, že cíti. Chcela voľne chodiť medzi ľudí, objavovať svet, hádať sa a udobrovať, nenávidieť a odpúšťať.... Chcela žiť. Lebo tam, kde bola, podľa nej nebol ani náznak života.
Pouličná lampa vystávala na rohu ulíc od nepamäti. Povrch mala zodratý . Každý o ňu niečo oprel, dovolil psovi, aby si na nej vykonal potrebu a ona nemohla uhnúť. Musela tam stáť. Bolo jedno či bola zima, pršalo či snežilo, či pražilo slnko, alebo nezodpovedný vodič zaparkoval do nej svoje auto. Túžila po teplom a útulnom mieste, kde by mala svoj pokoj. Kde by mohla len svietiť a nerobiť nič iné. Kde by neslúžila ako operadlo či toaleta.
Náhodička...
A čo by to bolo za rozprávku, keby sa všetkým nesplnili ich túžby? Asi by za nič nestála. Asi by bola príliš reálna. Tak teda prečo nie.
CINK
Lampa v izbe, záclona na rohu ulíc. Zvláštne nie?
Lampa poskrúcaná, lebo sa do izby nezmestila, záclona roztrhaná, lebo sa nevedela brániť.
Chceli sa vrátiť späť. Ale videli ste už niekedy v rozprávke, aby si postavy diktovali, čo sa bude diať?
Ani ja.
Ak je tu niečo realistické, tak to, že spätný chod nefunguje.
To, že je niekomu inde dobre, neznamená, že ty sa máš zle, tam, kde si.
