Má na sebe kožuch, ktorý už poriadne páchne. Na nohách topánky takmer o dve čísla väčšie. Je zarastený, neumytý, no vždy zdvorilý, ale aj zúfalý.
Je bezdomovec.
Pohybujem sa po meste už dosť dlho a väčšinu bezdomovcov poznám. Preto ma prekvapilo, keď som ho zbadala pred obchodným domom. Najprv ma zaujala jeho tvár.
Vlasy mu padali do čela. V očiach mal neuveriteľne nešťastný výraz. A mne pri tom pohľade na tú tvár trhalo srdce. Bol mladý a to nešťastie z neho sálalo na tri kilometre.
Až potom som si všimla kožuch a Notabene.
Túto vlastnosť svojej povahy nemám rada. Som až príliš empatická. Vidím len tvár a hneď si predstavím príbeh a vžívam sa do situácie človeka. Nedalo mi to spať. Čo ho priviedlo na ulicu? Veď mal sotva 25 rokov. Bol nešťastný a vo mne sa začala prebúdzať Matka Tereza...
Dnes si kráčam po obchodnom dome. Po ceste stretávam bezdomovca, ktorý sa oháňa barlami na všetky strany a vykrikuje také pekné veci, ktoré by v televízií pred desiatou hodinou uverejnili len ako píííííííííííííííííííííííííííííííííííííííp. V potravinách vidím znovu toho utrápeného človeka.
Hrajú koledy. Všade sa nesie atmosféra Vianoc a porozumenia a bla, bla, bla. Ono sa to pekne počúva, ale kto sa nad tým úprimne zamyslí ??? A solidarita??? Ale hej, v slovníku akurát tak.
Dúfala som, že si pôjde kúpiť chľast a tak si u mňa pokazí povesť a ja budem môcť ďalej slobodne bezdomovcov obchádzať. Nie. Kúpil si rožky a potom nejaký šalát.
Stál pri pokladni s tým istým výrazom. Bolo mi ho tak strašne ľúto. Nedokázalo som zjesť to, čo som si kúpila. Baby za mňou sa chvália, ktorá dá drahší darček a ja si tu prídem ako z inej planéty.
Zaplatím a utekám za ním.
„Páči sa. Ja len že vy to budete viac potrebovať ako ja,“a podala som mu sáčok s nejakými žemľami, vodou a sladkosťou.
„Ďakujem vám naozaj veľmi pekne. Ste dobrý človek.Vďaka“
Pustila som sa s ním do debaty. Bol tak starý ako kopec mojich kamarátov a v živote to nemal ľahké. Ako dieťa osirel a potom išiel z domova rovno na ulicu. Ťažko povedať, čo je na tom pravdy, ale videla som ako sa mu uľavuje a občas bolo na ňom vidieť aj inú emóciu ako smútok.
„Tak pekné Vianoce vám želám!“
„ Vy ste mi ich už predčasne urobili. Viete vážim si vašu pomoc, ale hlavne to, že ste ma vypočuli. Aj ja som človek a potrebujem sa občas aj rozprávať. Ale s kým, keď ľudia ma odvrhujú? Tvária sa ako by som neexistoval alebo do mňa kopú. Vaše slovo je pekný darček.“
Po ceste domov sa mi tlačili slzy do očí. Mne je zima aj keď idem rýchlo a on v tejto zime spí. Je to človek ako iní, ale ľudia doňho kopú.
Áno bezdomovci sú prevažne takí, akí sú. Podgurážení, agresívni a občas aj nevďační. Ale nehádžme všetkých do jedného vreca. Sú to ľudia.
Urobme aj im pekné Vianoce. Stačí len slovko.......
Nikdy neviete, kedy sa ocitnete v jeho koži.
