Večer na chodbe niečo zabuchotalo. Nepripisovala som tomu nejaký veľký význam. Ľudia v paneláku často buchocú, aj keď o polnoci by nemuseli. „Kto to je? Odkedy je tu? Ty ho poznáš?“„Čo?“ Sú tri hodiny ráno a ja nechápem kvôli komu ma rodičia budia. „Ty o tom nevieš?“„O čom?“ Mama ma chytila a vedia ma ku dverám. Už v chodbe počujem nejaké divné zvuky. Niečo ako chrápanie, ale neviem odkiaľ to ide. Mama otvorí dvere. V prvom momente nič zvláštne nevidím. Potom si uvedomím, že pod nohami mi leží človek. Ustlal sa pred našimi dverami. Hlava na rohožke, ruka v kvetináči. Opitý na mol. Ja by som okamžite volala políciu. Bola som sama doma, ale nevedela som o ňom. Otec povedal, že nech si len pospí. Pokiaľ nerobí neporiadok je to lepšie ako keby mal mrznúť vonku. Humanista. Zobral mu telefón, ktorý mal pohodený kúsok od neho, aby mu ho niekto neukradol. Ráno tam už nebol. Otec telefón vrátil nejakému jeho kamarátovi.
Netušíme, kde sa tam zobral. Panelák sa v noci zamyká. Ako sa ocitol na druhom poschodí, to tiež nikto netuší. Je len smutné pozorovať ako ľudia končia.....
Jedného krásneho dňa sa zobudíte a pred dverami budete mať stanový tábor. Tažko povedať, čo je primeraná reakcia.Nepoznám toho človeka, ale kvôli jeho výskytu pred našimi dverami si dovolím súdiť ho.
Hanba....
Čo dosiahol tým, že sa ožral a spravil zo seba úplneho idiota netuším. Mal ale šťastie, že skončil pred našimi dverami, lebo inde by mohol dopadnúť horšie.
