Idem životom slza za slzou

Všetko sa dá vyjadriť plačom. Plač dieťaťa, keď prvý krát otvorí oči do tohoto sveta, plač svadobnej mamy, plač otca nad hrobom svojho syna. Každý iný a predsa majú niečo spoločné.

Bosé dievčatko kráča po púšti. V odraze slnka sa jej lesknú vlásky.Pohráva sa s pieskom hoci páli. Už dlhšie ju pozorujem.Bola som taká ako ona. Na ruke mám priviazaný balón. Nevidí ma. Akoby mohla, veď je ešte taká malá.Kráča a kráča. Ešte nevie kam. Veď ciest je mnoho a všetky končia rovnako. Smeje sa a tancuje, keď pocíti vedľa seba pohyb.Otočí sa a zbadá obrovskú hlavu leva s vycerenými zubami. Zareaguje tak, ako by sme všetci reagovali.Utečie.


Slza je taká malá a zároveň taká mocná. Zdolala už aj tých najväčších chlapov.Chvalabohu, že je to len voda. No úprimná slza ako sa kotúľa po tvári, tak sa ako žiletka zarezáva do duše. Najprv krváca a potom zostane jazva.

Sledujem stopy jej nôh v piesku. Schovala sa. Je schúlená a hlavu má na kolenách. Keď ju dozvihne, vidím, ako jej z očí tečú pramienky sĺz.Chcem jej zotrieť tie slzy a vyčariť znova úsmev, hoci keď plačem ja vždy chcem byť sama.
„Kto si?“spýta sa ma s neistotou v hlase. Už nie je taký, aký býval.
„Meno je tak bezvýznamné...“




Prečo plačeme? Ako to, že niečo ti prebleskne hlavou a zrazu máš tvár plnú sĺz? Existuje mnoho biologických vysvetlení, no ja chcem práve to iné. To nevysvetliteľné.Ako liečiť boľavú dušu? Ako zastaviť slzy?

Vložila svoju malú rúčku do mojej dlane. Pozrela sa mi od očí a ja som videla, že v tých jej sa ešte chvejú slzy. Chcú ísť von. No nie pred druhými. Nie teraz. Zodvihla som ju zo zeme a v údive z toho, čo videla mi stisla ruku pevnejšie ako zápasník. Vedela som, že teraz už plakať nebude. Len spozná silu svojich sĺz.
„Som tvoje svetlo....“




Koľko sĺz sa zmestí do človeka? Vypijem denne 2 litre vody a vyplačem aspoň 4. Ráno sa budím ako po pol litri vodky. V tie dni je duša zničená a opúšťa ma, lebo ide na rekonvalescenciu. A všetko si to odnesú oči.Tie, čo žiaria a rozdávajú radosť, zrazu vysielajú signály, že telo stratilo dušu.

Z každej slzy vznikol pramienok vody. Vďaka nim vznikli kvety, neskôr stromy a nakoniec oáza. Všetko čo som urobila, bolo len to, že som jej dvihla hlavu a ukázala ten správny smer. Rozbehla sa do nej. Teraz , keď našla svoj raj, som tu zbytočná. Smeje sa a je opäť veselá. Keď znovu stretla leva, usmiala sa naňho. A on na ňu tiež. Presne tak, ako sa na ňu usmial predtým, než utiekla.




Čo si vlastne zaslúži naše slzy a čo nie? Ako pochopiť, že slzy sú občas zbytočné? Nijako.Po koľkých slzách človek pochopí, že to už nemá zmysel ďalej plakať. Jedného dňa si s radosťou povieme, že toto bola tá posledná slza. Ale nie je nič čarovnejšie ako úsmev.

A ja zo svojim balónom letím ďalej.