Koľko prosím vás stojí detský úsmev?

Vyberali sme asi pol hodinu. Chceli sme vybrať to najlepšie. Ani som netušila, že je to také náročné. Do predajne medzitým vošiel chlapček. Na chrbte mal veľkú školskú aktovku, no vyzeral ako prvák. Blond vlásky, modré oči a obšúchané kolená. Chodil stále len okolo jedného výkladu. Zaujal ma preto, lebo aj keď je to detský raj, chodili tam najmä dospelí.

„Čo si praješ?“ „Teta koľko tu stojí najlacnejšia vec?“ Po tejto vete sa všetci pozreli naňho. Zostali stáť s nemým výrazom na tvári. Pani, ktorá kupovala svojej dcérke bycikel za 5000, vypadli peniaze z rúk. „A koľko máš penazí?“ „Iba 20 korún, no chcel by som nejakého angličáka.“ „Bohužiaľ tie sú za 100 korún. Príď zajtra s mamou, tá ti ho kúpi.“ „To nie.Viete ona nemá čas. Mám malú sestričku a veľkého brata.“ Slzy sa mu tlačili do očí, no on ich statočne schovával do rukáva na bunde.

Na ďaľší deň som opäť prišla do toho obchodu niečo dokúpiť. A znovu tam stál ten chlapček. Na oku mal modrinu. Nedalo mi to a prihovorila som sa mu. „Ahoj. No už si si kúpil autíčko?“„Nie nemám peniaze.Ale to nevadí.Ja sa sem chodím každí deň naňho pozerať.“
Keď vidím tieto deti je mi do plaču. Sú to bezmocné deti, ktoré málokedy dostanú to, čo chcú. Mama pracovala v škôlke a ja som tam s ňou bola stále. Boli tam deti, ktoré mali najlepšie hračky. Po chvíli sa síce váľali v kúte a nikto si ich nevšimol, no mali ich. Niektoré len ticho sedeli a kreslili si. A mňa mrzelo, že detstvo nemôžu mať všetci rovnako krásne. Snažila som sa im ho čo najviac spríjemniť. Stačilo len, keď som im nakreslila obrázok alebo sa s nimi hrala na maminu. Niekto by bol povedal, že taká veľká a hrá sa s deckami ako keby mala 5 rokov. Mne stačil ich úsmev ako odmena za všetko. A bolo mi srdečne jedno, čo si kto hovorí. Ja som mala krásne detstvo a neviem si predstaviť, že mi mohlo byť aj iné. Ale viem, že je. Že deti musia znášať týranie a bolesť často horšiu ako mnoho dospelích. Život je ako dom a najdôležitejšie sú pevné základy, inak hrozí, že všetko spadne. A ja dúfam, že keď tieto deti budú veľké budú môcť povedať, že ich detstvo nebolo zlé.

„Prosím vás k tomu plyšákovi mi ešte dajte tamto modré auto.“ Chlapec len stál a pozeral ako mu beriem jeho túžbu. „Páči sa ti? Je tvoje.“ Chlapec len neveriacky stál. „Ďakujem ti. Budem si naňho dávať obrovský pozor. Keď budem veľký kúpim ti také.“ A objal ma. Dievčatko, ktoré sa práve hádzalo o zem lebo je bycikel svietil na modro a ona chcela na ružovo, sa tiež stíšilo.

Ja som síce odchádzala z obchodu ľahšia o pár korún, no ten pocit mi nenahradí nikto. Navyše tie peniaze by som určite minula na nejakú hlúposť, čo ani nestojí zato.