Čakanie u lekára je aktivita, ktorá zrejme nie je nikomu príjemná. Nepoznám človeka, ktorý by si to užíval. Lebo život naberá úplne iný rozmer, ak človeka niečo bolí a trápi. Zvlášť ak čakáte na výsledky, ktoré môžu zmeniť celý váš život. Vtedy túžite byť niekde celkom inde. Na mieste, kde je príjemne. Kde nie je bolesť, strach a studená dlaždičková chodba. Prestupujete z nohy na nohu, obhrýzate si nechty a každých päť minút vám treba na záchod.
Ha! Ale trnavská poliklinika, tá má svoj patent na to, aby ste sa s týmto posledným zmieneným zlozvykom veľmi rýchlo rozlúčili.
Rozpoviem vám svoj príbeh. I keď každý Trnavčan má určite vo svojom repertoári podobný. Zo dva dni ma pobolieval zub.V preklade mi išlo roztrhnúť hlavu od bolesti. Medzi zubárskym a elektrickým kreslom rozdiel nevidím, nech by bol pán doktor akokoľvek príjemný. ( A že sa po každé snaží byť!) Stála som teda pred ordináciou a čakala. Nepotili sa mi len ruky, ale snáď všetko, čo sa spotiť môže a pomaly mi začala stúpať teplota. Uchlipkávala som z fľaše až my v istom momente mechúr vyslal správu, že stačilo.
„Ešte si odskočím,“ povedala som, dúfajúc v úľavu. Prerátala som sa.
Na prvom poschodí, záchod zamknutý, druhý upchaný.
Na druhom poschodí som hneď medzi dverami dostala takú facku, že som nevedela či skôr vrchom alebo spodkom.
Poschodie tretie síce rovnako ako tie dve predošlé nemalo kľučky, ani splachovače, ale postupom času človek prišiel na princíp ako spláchnuť. Len bolo treba nedýchať , všetko vybaviť v čo najkratšom časovom limite a nepozerať sa okolo seba.
Tak som okrem bolesti zubu mala ešte aj pocit, že pacient, teda aj ja, je to posledné, na čo tam ktokoľvek myslel. A to mňa bolel len zub. Neviem si predstaviť ako sa cíti naozaj chorý človek, ktorý musí obehnúť tri poschodia, aby našiel vyslovene dieru v zemi, do ktorej si môže uľaviť. Prečo ten človek musí podstúpiť ešte aj procedúru, ktorá z neho spraví zviera? Pre to, aby nezabudol, že je na Slovensku? Ale aj tu, v Trnave, sú iné zdravotnícke zariadenie (nehovoriac o súkromných), kde je tá úroveň celkom iná. Pritom ide o takú banálnu a prirodzenú potrebu. Potrebu, ktorá keď sa raz ozve, nejde len tak ľahko utíšiť. A namiesto toho, aby sme urobili všetko pre to, aby sa chorý ľudia cítili čo najlepšie, ešte ich aj zdehonestujeme tým, že musia konať potrebu pri polootvorených dverách, ktoré, kvôli absencií kľučiek, nejdú zavrieť. Ale zas na druhej strane, milovníci hororov si zgustnú...
Až po takomto zážitku si človek uvedomí dôležitosť niektorých vecí.
Oddnes na poliklinike nepijem.
Oddnes si začnem zrejme na polikliniku nosiť vrecúška na psie exkrementy. Ešte stále to bude hygienickejšie ako tamtie toalety.
Oddnes si náš záchod doma cením omnoho viac!
Napadá ma len otázka: Nemusí toto zariadenie spĺňať nejaký hygienický štandard?
Alebo sa mám cítiť ako Alica v krajine zázrakov ak očakávam kľučky,
(keď už nie kľúče), splachovače, nejaký ten papier a úplne neutrálnu
arómu?
Zostáva nám len dúfať, že tvrdenie kultúru národa spoznáš podľa záchoda neberie toľko ľudí až tak vážne. Lebo v tom prípade, sme my zostali niekde v štádiu ramapithecusa.
Pomodliť, vycikať a na polikliniku....
