Bolo raz jedno dievča. Občas malo vlasy ružové a občas hnedé a pre to, to radšej nebudeme konkretizovať a zostaneme v rovine všeobecnej. Netreba opisovať, čím všetkým si prešlo, lebo staré rany nebude otvárať vedome a dobrovoľne. Tam už ju nepustí pud sebazáchovy. Dôležité je však poznamenať, že každá jedna udalosť formuje osobnosť. Teda aspoň mala by...Aj keď dnes sa mnohí nepoučia z chýb. O tom potom....
Bolo ako horkovzdušný balón. Raz sa hore dotýkal oblakov a dosýta si vychutnával pohladenie slnečných lúčov. Inokedy bol až príliš dole a cítil chlad zeme, ktorá doň ostro narážala. Cítil každý jeden pohyb, lebo tak bol vyrobený...
A presne tak aj ona. Hoci nechcela a bránila sa, všetko sa jej dotýkalo. Navonok vyzerala vyrovnane, vnútri prebiehal ťažký boj.
Blížil sa sviatok a v kolotoči otázok na darček si chcela vybrať čo najlepšie. Áno. Od samého začiatku bolo jasné, že vytúžený darček jej nedá nikto. Chcela len byť zdravá. Nič viac a nič menej. Nechcela bojovať s bolesťou, ktorá ju sprevádzala na dlhších trasách a znenazdania jej skazila mnohé plány. Chcela si len ísť a ísť.... Nie ísť a zvíjať sa v bolesti... Čisto len ísť, občas trochu poskočiť s hopsajúcimi kozičkami na lúke, občas trochu ponaháňať svojho psa.
A tak, keď nemôže tlačí aspoň na vás. Vy sami sa môžete obdarovať každý deň. A to tým, že nebudete plakať nad vecami, ktoré nemáte, ale uvedomíte si hodnotu vecí, ktoré máte. Zdravá noha, ukecaný brat, teplé jedlo, čisté veci. Toho by sa dalo ešte vymenovať. Ráno chytí celkom iný nádych, keď miesto hrešenia, že musíte vstávať, budete vďačný, že máte odkiaľ.
Už vie, aký darček chce. Zápalky.
Aby jej balón nikdy nepadol vyfučaný na zem...
Ale ako sa jej milovaný poštár,umelec,spevák a básnik v jednej osobe, verne umelecký i neumelecký kamaráti, bojujúci rodičia a pubertálny kolegovia zmestia do jednej škatuľky to netuší.
Ale vie, že to vy ste ten oheň v nej , ktorý jej dovolí vznášať sa....
Ďakuje(m)....
Ďakuje(m) vždy, keď darujete kúsok seba...
