Ráno s prívlastkom osudové

Pomaly sa dvíham z postele a pripravujem sa na ďalší deň. Za oknom vykúka slniečko, vtáčiky štebocú a vonku počuť sirénu sanitky.V tejto časti mesta to nie je nič nezvyčajné. Týmto smerom sa ide do množstva dedín. A tam sa vždy niečo deje. Prečo takéto krásne ráno preležať v posteli keď môžem ísť do školy? Nevadí , bude to aj horšie.

Bežné ceremoniály v kúpeľni a kuchyni mám úspešne za sebou. Snažila som sa trochu skultúrniť, aby sa ma deti nezlakli, a urobiť si niečo pod zub, lebo keď som hladná, som zlá. Rozlúčim s maminou, ktorá ešte spí po nočnej a idem si po svojom. Kráčam vždy tou istou cestou. Myslím si, že všetci študenti majú ranné idylky. Človek sa z toho môže aj zblázniť. Cestou ma míňa ešte jedno hasičské auto a jedna sanitka. Každému z toho behá mráz po chrbte, no keď sa stratia zvuky tej nepríjemnej sirény, zmizne aj zlý pocit.
Deň prebieha úplne normálne. Občas si zanadávame na učiteľov(ozaj len výnimočne),občas sa strhne nejaká hádka a čerpáme kvantum nových informácií. V skratke klasika. Všetci čakajú na túžobné posledné zvonenie, lebo fyzikárka práve hovorí o punkovom koncerte v Kultúrnom dome. Ďakujem.Stačilo.
Dosť aj na koňa. Dovalím, a to doslova dovalím, sa domov. Pozriem si kriminálku a skomentujem s ocinom športové dianie. Nie je nič krajšie ako rutina, stereotyp , volajte to ako chcete.
Zvoní telefón.Volá kamarátka. Chce si odo mňa požičať čiernu slušnú sukňu.Na pohreb. A tu sa ten príbeh začína.Pri sukni. Ráno po ceste do školy mala jej spolužiačka s rodinou autohaváriu. Tam išli tie sanitky a hasiči. Na ceste, ktorou chodia do školy a do práce sedem rokov. Na rovine. Bolo sucho. Jednoducho dostali šmyk.Možno im niečo vbehlo pod kolesá. Nikto nevie. Jej otec zomrel počas prevozu do nemocnice. Ona má zlomené ruky aj nohy. Jej mama je v kóme. Som z toho v šoku, aj keď ju poznám len z videnia. V jednom momente máš všetko a v druhom ....Nič. Zrazu sa prebudíš niekde inde než si chcel. Cítiš bolesť. No tá najväčšia ešte len príde. Už to nikdy nebude to isté dievča ako predtým. Oteckove dievča.

Ťažko povedať, čo z toho plynie. Keď to vidíme v televíznych novinách ,netýka sa nás to. No kedykoľvek sa to stane niekomu koho poznáme,je to iné. Len nech sa to nestane nám. Nikdy nevieš ,čo ti osud pripraví do cesty. Stačí jedna sekunda a tvoj život sa zmení od základov.Je koniec všetkým rutinám. Ale čo v takej chvíli? Zostáva jediné. Bojovať. Nevzdať sa. Žiť pre to ,čo tu ešte je a bude. A využiť každú príležitosť, ktorú ti život ponúka. Lebo nikdy nevieš ,kedy ti niečo vezme.

Večer sa prikryjem paplónom až po uši a radšej utekám do sveta ,kde je všetko možné. A ráno sa zase zobudím vo svojej posteli.