Vojdem do obchodu a partia dievčat, samozrejme zamestnankýň, sa na mňa pozrie pohľadom, ktorý mi jasne naznačuje, že ich ruším, keď sa rozprávajú a nech si lozím do vlastného obchodu. Čakať nejakú ochotu alebo záujem, to by bolo ako čakať hovoriacu rajčinu v kvetináči. Najradšej by boli, keby ste si sami nablokovali, zbalili a čím skôr odišli. Jednoducho služby ako sa patrí.
Sedím s kamarátkou na káve. Okolo mňa prejdú dve slečny, ktoré robia nejakú promo akciu. Zastavia sa neďaleko nášho stola a začnú sa nahlas rozprávať.
„ Jéééžiš, tie by neišli. Nechaj to tak!“
Po chvíli nás predsalen oslovia. Oprú sa o stôl, hodia predo mňa papier a začnú niečo hundrať.
„Sorry, ja vám nerozumiem“
„ Že keď pôjdeš do kasína dostaneš drink zadarmo!“ Zopakovala pomaly krikom. Ale aspoň artikulovala.
„ Ja nemám nato, aby som chodila do kasína!“
„ Tak čo tu robíš?“
No neviem čo je promotérku do toho, kto s kým chodí na kávu a kto to platí. Naozaj ma dojíma, ako to dnes vyzerá v oblasti obchodu. Určite prídem radšej do obchodu, kde si ma všimnú a majú osvojené základné frázy ako dobrý deň, ďakujem a dovidenia. A je jedno či mám 16 alebo 61. Stále som zákazník a nikto sa so mnou nebude baviť, ako keby sme spolu ovce pásli.
„Obchod je závislý od zákazníkov, nie naopak.“ Jedna veľká pravda mojej veľkej kamarátky.
