V prvom ročníku náš všetci upozornili na pani profesorku, ktorej intenzita hlasu môže poškodiť sluch. A tak sme sa okolo nej pohybovali v najmenšej tichosti a s obrovským rešpektom.
Prišiel rok 2005 a pri pohľade do rozvrhov nám stúpol tlak. Dostali sme ju na slovenský jazyk. Trpeli sme, ale za to nás toho veľa naučila. A postupom času sme odhaľovali aj jej ľudskú stránku a jej nepochopiteľný humor.
Dosť často sme na ňu nadávali, ale to zrejme k tomu patrí.
Zrazu ochorela. Nebývala vôbec chorá. Moju tetu museli náhle operovať a pri návšteve nemocnice padla reč na túto pani profesorku. Netušila som odkiaľ ju pozná. „Nebodaj tu s tebou leží?“
„Nie už neleží...“
„ To znamená, že zachvíľku ju mám v škole. A skončilo voľno.“
„Už sa nikdy nevráti....Vieš ona včera zomrela. Zrazu tu bol len buchot a treskot a zrejme skolabovala.“
A v hlave zostalo prázdno. Bol to pre mňa šok. Možno sme ju nemali radi, ale zasiahlo nás to. Naučiť vedela. Ešte pred týždňom po nás kričala a teraz ju budú pochovávať. Jednoducho sa mi to nechce veriť. Mala toľko energie....
Človek si jednoducho hodnotu ľudí uvedomí až keď ich stratí. Ktovie, čo by nám povedala, keby vedela, že tento deň bol jej posledný....
A tak aspoň na chvíľku zavriem oči a vidím ako kráča do neba. Snáď je spokojná. Nechce, aby sme sa trápili a na rozlúčku mi zamáva a zakričí:
„Uč sa Sersenová!Dovidenia“
Dovidenia pani profesorka......Budem si vás navždy pamätať
