Oʻahu je v poradí tretí najväčší Havajský ostrov s plochou 1 545 km2. Do dĺžky meria 71 km a do výšky 48 km. Veľký okruh východnou časťou ostrova zvládnete autom približne za 3,5 hodiny.
Hoci Oʻahu nie je najväčším ostrovom, je najľudnatejším. Žije na ňom 953 000 obyvateľov, čo predstavuje 72% populácie Havajských ostrovov. Nachádza sa na ňom aj hlavné mesto štátu Hawaiʻi, Honolulu s počtom 391 000 obyvateľov. Názov Honolulu v preklade znamená „tichý prístav“.
Západne od Honolulu leží námorná vojenská základňa a sídlo americkej pacifickej flotily, Pearl Harbor. Táto vojenská základňa bola dejiskom prekvapivého japonského vojenského útoku 7. decembra 1941, ktorý viedol k vstupu USA do druhej svetovej vojny. Tento útok podrobnejšie opíšem v 5. časti.
Najkrajšie pláže sú v juhovýchodnej časti ostrova. Naopak, severné pobrežie ostrova s vysokými vlnami v zimných mesiacoch je rajom surfistov.
Honolulu
Honolulu vyzerá ako každé iné americké veľkomesto. Centru dominujú mrakodrapy, vychádza z neho štvorprúdna diaľnica, ktorá je v čase špičky beznádejne preplnená a ďalej sa rozprestierajú kilometre prímestských štvrtí rodinných domčekov. S jednou výnimkou: diaľnica na západ má iba 35 kilometrov, pretože potom už ostrov končí. Ďalším rozdielom je, že časť mrakodrapov sú v skutočnosti hotely priamo pri plážach.
Honolulu, tak ako celé Havajské ostrovy a napokon aj celé Spojené štáty, je multikultúrne. Dokonca ešte viac než priemer USA. Hawaii je jediným štátom USA, kde prevláda ázijské obyvateľstvo. Ázijského pôvodu je až 37,3% obyvateľov, kým bielych Američanov je len 26,7% a pôvodných Polynézanov dokonca iba 9,9%. Z Ázijčanov je najviac Filipínčanov (celkovo 14,6%), za ktorými nasledujú Japonci (13,6%), Číňania (4%) a Kórejčania (1,8%). Z Polynézanov tvoria najpočetnejšiu skupinu pôvodní Havajčania (celkovo 5,9% alebo v absolútnych počtoch 80 000). Najpočetnejšou európskou skupinou sú Nemci (7,4%), za ktorými nasledujú Íri (5,2%) a až na treťom mieste sú Angličania (4,6%). Veľké percento obyvateľov má viac než jednu rasu – až 23%.
Pekný výhľad na Honolulu je z neďalekého krátera Diamond head. Aj keď ste na sopečných Havajských ostrovoch, netreba sa báť, tento kráter vybuchol už pred 200 tisíc rokmi. Názov Diamantová hlava dostal od anglických námorníkov v 19. storočí, ktorí na ňom našli nejaké sklíčka a pomýlili si ich s diamantmi. Vrchol krátera má 232 metrov a na rozdiel od mnohých iných kopcov v USA sa naň nedá dostať autom, ale treba si ho vyšľapať. Ale je to takmer prechádzka. Len odporúčam vyraziť skoro ráno, lebo neskôr sa chodník mení na preplnenú ľudskú diaľnicu: každý si chce spraviť vlastnú fotku, ktorú predtým videl na titulných stránkach cestovných kancelárií.
Priamo v Honulu sa nachádza aj pláž Waikīkī Beach, ktorá spopularizovala surfing a celkovo Havajské ostrovy vo svete v prvej polovici 20. storočia. Za spopularizovanie dovtedy neznámeho športu, surfingu, vďačíme istému Dukemu Kahanamokovi (1890 – 1968), ktorý bol päťnásobným olympijským medailistom v plávaní a po skončení kariéry účinkoval v plaveckých a surfistických exhibíciách, vrátane filmových rolí. Po smrti mu na jeho Waikīkī Beach postavili sochu, samozrejme so surfom.
Waikīkī Beach bola pôvodne vyhradená iba pre havajskú šľachtu. Dnes je to mestská pláž s kulisami mrakodrapov – živá a preľudnená. Je tu množstvo surfistických škôl a v lete sa tu aj naozaj príjemne surfuje, najmä začiatočníkom, keďže vlny sú „tak akurát“.
Najkrajšie pláže
Kto si naozaj chce užiť krásne pláže, mal by opustiť Waikīkī aj Honulu a pobrať sa na východ.
Približne 20 km na juhovýchod sa nachádza prírodná rezervácia, záliv Hanauma Bay. Hanauma Bay je zatopený kráter s koralovým útesom a bohatým podmorským životom: žije tu vraj až 400 druhov rýb. Vstup na pláž je za malý poplatok 7,5 USD za osobu a oplatí sa ho vopred rezervovať. Rybičky sa šnorchlistov neboja, v minulosti ich dokonca turisti vykrmovali, dnes je to už samozrejme zakázané. Nooo..., keď sme na pláž dorazili my, bolo chvíľu po daždi, more malo tak 22 °C a ani sa nám doň veľmi nežiadalo. Niektorí z nás sa premohli, zopár farebných rybičiek aj videli, ale ich počet mal od propagačných videí ďaleko (asi bola v ten deň zima aj rybičkám).
Krásne pieskové pláže s jemným zlatožltým pieskom sa potom nachádzajú na východe ostrova: Waimanalo Beach, Lanikai Beach, Kauilua Beach. Najdlhšia z nich je Waimanalo Beach s dĺžkou takmer 9 km. Najvyhľadávanejšia je zas maličká Lanikai Beach s dĺžkou iba 800 metrov predovšetkým vďaka dvom ostrovčekom. Na ostrovčeky sa nesmie vystúpiť, pretože sú prírodnou vtáčou rezerváciou, veľmi pekne však vyzerajú na fotografiách a tak na pláži často stretnete modelky s ich fotografmi. Okrem reklám ostrovčeky veľmi pekne ukážu aj na svadobných fotografiách a tak nie div, že sa tu zaľúbenci nielen radi fotografujú, ale priamo na pláži aj sobášia.
Pobrežie surfistov
Kým východné pobrežie patrí romantikom, sever milujú tie dobrodružnejšie povahy. Tu sú tie správne vlny dosahujúce výšku X metrov, ktoré dokážu vychutnať praví surfisti. Na troch severných plážach Oʻahu sa každoročne v novembri a decembri koná najprestížnejšia svetová súťaž surfistov s názvom Vans Triple Crown of Surfing. Na súťaž sa, samozrejme, treba kvalifikovať a radšej sa zraniť v menších vlnách. Pre čitateľa asi nebude žiadnym prekvapením, že väčšina víťazov tejto súťaže pochádza z Havajských ostrovov. Nuž, ak chce človek niečo dosiahnuť, asi sa treba presťahovať.
Pre tých, ktorým sa máli aj Vans Triple Crown of Surfing, existuje ešte aj extrémnejšia súťaž The Eddie na počesť milovníka vysokých vĺn Eddieho Aikau. Bol plavčíkom na tunajšej Waimea Bay a zachránil vraj viac 500 ľudí. Sám zahynul, keď sa v búrke vybral zachraňovať posádku jednej lode. Táto súťaž sa koná iba vtedy, ak vlny dosahujú na otvorenom oceáne minimálnu výšku 20 stôp (6,1 metra), čo sa v zálive premieta do vĺn výšky 9 až 12 metrov. V roku 2016 vraj bola súťaž s najväčšími vlnami, ktoré dosahovali výšku až 50 stôp (15 metrov). Na nich si už aj viacero profesionálnych surfistov zlámalo svoje surfy. Súťaž z pobrežia sledovalo viac než 30 000 divákov.
Dažďový prales
Vraciame sa z dobrodružného severného pobrežia do Honululu a vyberáme sa k miestnemu vodopádiku Manoa Falls. K vodopádiku sa ide fascinujúcim dažďovým pralesom, ktorý slúžil ako jedna zo scenérií Spielbergovho filmu Jurský park.
Je to taká príjemná prechádzka až na jednu skutočnosť: daždivý prales je naozaj daždivý a vlhký. Drobné mrholenie ani tak neprekáža, ale na chodníkoch je blato, ktoré viac než slovenské blato pripomína lepidlo. Z tenisiek sa mi ho úplne nepodarilo dostať ani po príchode na Slovensko. Na druhej strane poteší, že hoci ste v dažďovom pralese, neštípu vás žiadne komáre. Dodnes som nepochopil ako to tí Američania dokázali.
Na začiatku turistického chodníka k Monoa Falls sa nachádza pekná botanická záhrada Lyon Arboretum. Botanické záhrady sú na Havaských ostrovoch natoľko unikátne, že im venujem samostatný cestopis.
Ananásová plantáž
V srdci ostrova sa nachádza ananásová plantáž Dole Plantation. Dnes už slúži skôr ako turistická atrakcia, ale v prvej polovici 20. storočia bola centrom ananásového impéria. James Dole bol americký obchodník, ktorý na prelome 19. a 20. storočia zistil, že tunajšia zem je super výhodná na pestovanie ananásov.
V roku 1901 si založil firmu Hawaiian Pineapple Company, ktorá sa postupne stala najväčším svetovým exportérom ananásov. Začiatkom 60. rokov 20. storočia Havajské ostrovy produkovali až 80% svetového exportu ananásových konzerv. S rozvojom globalizácie však už o dvadsať rokov bolo všetko inak.
V roku 1983 na Havajských ostrovoch zatvorili poslednú veľkú ananásovú konzerváreň. V súčasnosti 75% svetovej produkcie ananásov pochádza z Ázie: Indonézie, Thajska a Filipín.
V Dole Plantation okúzli už vstupný park, či skôr malá botanická záhrada. Hlavnou atrakciou je však jazda vláčikom, ktorý vás povozí medzi ananásové polia. Okrem ananásov sa na Havajských ostrovoch dá pestovať aj ďalšie tropické ovocie: banány, mango, liči, papaya a niektoré iné, avšak podobne ako pri ananásoch je to v USA neekonomické. Namiesto fariem tu rozkvitajú golfové ihriská. Ananás na Havajských ostrovoch stojí 6 až 8 dolárov, chutí naozaj fantasticky, ale u nás v Bille dostanete ananás za 3 Euro, ktorý dovezú až z Ekvádoru.
Polynézske kultúrne centrum
Nevšedným zážitkom na ostrove Oʻahu je návšteva Polynézskeho kultúrneho centra. Polynézske kultúrne centrum má za úlohu zachovať kultúrne tradície pôvodných Havajčanov a sprostredkovať ich našej modernej civilizácii. Robí to trochu na „americký spôsob“, teda najmä formou show, ale keď sa človek povznesie nad komerčný obal, návšteva centra je skutočným zážitkom.
Centrum ponúka viacero atrakcií. V prvom rade je to šesť dediniek, či skôr domčekov v pôvodnej architektúre podľa hlavných kultúrnych oblastí Polynézie: Havajské ostrovy, Tahiti, Aotearoa (ktorú my poznáme pod európskym názvom Nový Zéland), Fiji (ktorého väčšia časť však patrí do Melanézie), Samoa a Tonga. V každej dedinke sa v priebehu dňa koná minipredstavenie, či už bubnová show so zatiahnutím obecenstva v dedinke Tonga alebo „one man show“ talentovaného zabávača v dedinke Samoa. Raz denne na umelom kanáli na veľkých kanoe zatancujú tanečníci zo všetkých 6 oblastí.
Nasleduje obžerstvo, teda večera formou: zjedz všetko, čo vládzeš. Popri večeri prebieha ďalšia show, či už graciózny havajský tanec Hula alebo dynamickejší tahitský tanec Ori, ktorý je pastvou najmä pre mužské oči. Medzitým sa tradičným spôsobom pečie prasiatko (sporák je jama v zemi) a udeje sa ceremónia havajského kráľovského dvora.
Vyvrcholením je celovečerné tanečné predstavenie s tradičnou tahitskou svadbou a samozrejme s ohňovou show. Človek by nečakal, že Polynézske kultúrne centrum patrí miestnej univerzite a väčšinu zamestnancov tvoria študenti, ktorí si takýmto spôsobom privyrábajú na štipendium. Tvrdý, či príjemný tunajší vysokoškolský život? Ponechám na čitateľa.
Tento blog bol pôvodne publikovaný v rubrike Cestopisy denníka SME dňa 27.9.2018.
