Pôvod Havajčanov
Obyvatelia Oceánie majú svoj prapôvod vo východnej Ázii na ostrove Taiwan. Datuje sa približne 3 000 rokov pred našim letopočtom. Odtiaľ postupne putovali cez Filipíny (okolo 2 500 p.n.l), východnú Indonéziu a Novú Guineu (okolo 1 400 p.n.l.).
Západné ostrovy Polynézie dosiahli okolo roku 900 p.n.l. Analýza DNA ukázala, že 79% génov má východoázijský pôvod a iba 21% génov je melanézskych. Zaujímavé je, že tých 21% nevzniklo tak, že by sa polynézskym mužom páčili melanézske ženy, ale, naopak, polynézskym ženám sa páčili muži z Novej Guiney.
Polynézania považujú za miesto svojho genetického zrodu, ktorý ich odčlenil od ostatných obyvateľov Oceánie a ostrovov juhovýchodnej Ázie, ostrov Samoa (okolo 800 n.l.). Na ostrove Samoa sa postupne vytvorila polynézska kultúra, náboženstvo s panteónom bohov a jazykom. Z ostrova Samoa sa Polynézania následne rozšírili na Cookove ostrovy, Tahiti (okolo 700 n.l.), Havajské ostrovy (900 n.l.), Veľkonočný ostrov (900 n.l.) a Nový Zéland (1 200 n.l.).
Putovanie Polynézanov z ostrova Samoa až na Havajské ostrovy tak trvalo dlhých 1 700 rokov. Treba si však uvedomiť, že to nebolo putovanie európskymi diaľnicami, ale Tichým oceánom; napríklad vzdialenosť Havajských ostrovov z Tahiti je 4 200 km a predstavte si, že túto cestu máte absolvovať iba v trochu väčšom kanoe.
Prví Európania
Prvým Európanom, ktorý dokázateľne pristál na Havajských ostrovoch, bol slávny moreplavec a bádateľ James Cook. Ostrovy objavil pri svojej tretej prieskumnej plavbe Tichým oceánom, ktorej pôvodným cieľom bolo oboplávaním Ameriky nájsť severnú cestu z Tichého do Atlantického oceánu.
Cook vystúpil na Havajské ostrovy v januári 1778 pri dnešnom mestečku Waimea na ostrove Kauaʻi. Od domorodcov sa mu dostalo vrelého privítania. Novodobé bádania však spochybňujú tvrdenia starších historikov, podľa ktorých Havajčania Cooka považovali za potomka jedného z ich štyroch hlavných bohov, boha Lono. (Boh Lono bol bohom dažďa, úrody a mieru.)
Cook pomenoval ostrovy ako Sandwichove po grófovi Sandwichovi, ktorý v tom čase stál na čele britského vojnového námorníctva. Cookovi sa v roku 1779 sa Cook, po neúspešnom pokuse oboplávať Ameriku zo severu, na Havajské ostrovy vrátil. Vzťahy s domorodcami sa však postupne zhoršovali až vyústili do série incidentov. Tieto vyvrcholili ukradnutím člnu z Cookovej lode Discovery.
Cook sa rozhodol situáciu riešiť rázne a zobral si za rukojemníka náčelníka Veľkého ostrova. Na obranu náčelníka sa na pobreží zhromaždili tisícky domorodcov. Prepukol boj, ktorý vyústil do smrti samotného Cooka, jeho štyroch námorníkov a niekoľkých desiatok domorodcov. Samotného Cooka ironicky zabili dýkou, ktorú predtým domorodci kúpili od posádky Cookovej výpravy.
Po Cookovej smrti Havajčania boj oľutovali a pripravili posmrtné obrady, ktoré preukazovali iba svojim náčelníkom: Cooka uvarili, stiahli z kože a jeho kosti starostlivo očistili na relikvie. Neskôr časť pozostatkov vrátili Angličanom, ktorí ich formálne pochovali do mora.
Havajské kráľovstvo
Pôvodne mal každý z veľkých Havajských ostrovov svojho náčelníka. V roku 1795 sa však náčelník Veľkého ostrova Kamehameha s flotilou 960 kanoe a 10 000 vojakmi vydal na vojenskú výpravu a dobyl ďalšie ostrovy: Maui, Molokaʻi a Oʻahu. Jeho vojenské schopnosti dokazuje aj skutočnosť, že odkedy jeho súkmeňovci uvarili Cooka, uplynulo iba 16 rokov a Kamehamova armáda už proti svojim protivníkom použila nie len muškety, ale aj kanóny, ktoré predtým nakúpila u anglických obchodníkov. V roku 1810 sa napokon Kamehamehovi podriadil aj náčelník ostrova Kauaʻi a vzniklo Havajské kráľovstvo.
Zakladateľa Havajského kráľovstva, Kamehamehu I, volajú aj Kamehameha Veľký. Predovšetkým pre jeho vojenské schopnosti. Ale aj možno pre počet žien, ktorých mal podľa rôznych prameňov 21 až 30. Potom to však už s havajskými kráľmi „išlo dolu vodou“. Jeho nasledovník, Kamehameha II ich už mal iba 6 a ďalší králi iba po jednej, prípadne sa vôbec neoženili.
Havajské ostrovy mali spolu 8 panovníkov. Najdlhšie z nich vládol Kamehameha III, počas panovania ktorého bola v roku 1840 prijatá ústava a zabezpečená sloboda vierovyznania. Viedla tiež k rozšíreniu vplyvu kresťanských misionárov.
Ústava oficiálne zaviedla názov Havajské ostrovy namiesto pôvodného Cookovho pomenovanie Sandwichove ostrovy. V roku 1843 na dobu 5 mesiacov Havajské ostrovy dobyla a okupovala Veľká Británia, ale po diplomatickom tlaku sa z ostrovov vojensky stiahla. V tom istom roku Veľká Británia a Francúzsko oficiálne uznalo nezávislosť Havajského kráľovstva a v roku 1849 ich nasledovali Spojené štáty americké.
Pripojenie k USA
V roku 1887 vypukla vzbura voči siedmemu havajskému kráľovi Kalākauaovi, ktorú viedol minister vnútra Lorrin Thurston. Thurston bol vnukom prvých amerických kresťanských misionárov na Havajských ostrovoch. Mal, podobne ako viacerí ďalší vzbúrenci, dvojité havajské aj americké štátne občianstvo. Vzbúrenci prinútili kráľa podpísať tzv. bajonetovú ústavu, ktorá ho pripravila o väčšinu právomocí.
Po smrti kráľa Kalākauau nastúpila na trón jeho sestra Liliʻuokalani, ktorá sa pokúsila naspäť tieto právomoci získať. Lorrin Thurston opäť vyburcoval svojich vzbúrencov. Títo 17. januára 1893 zosadili kráľovnú a na udržanie moci požiadali amerického veľvyslanca Johna Stevensona o pomoc americkej armády. V Honolulu sa vylodilo 162 námorníkov z amerického krížnika USS Boston a zaujalo pozície u strategických miest.
Názory v samotných Spojených štátoch na udalosti na Havajských ostrovoch však neboli uniformné. Vtedajší demokratický prezident USA Grover Cleveland dokonca odvolal amerického veľvyslanca a ustanovil vyšetrovaciu komisiu, ktorá odporučila vzbúrencom umožniť návrat kráľovnej na trón. Vzbúrenci odmietli a 4. júla 1894 oficiálne vyhlásili Havajskú republiku.
„Nezávislá“ Havajská republika však nemala dlhé trvanie. Nasledujúci americký prezident, republikán William McKinley, už o štyri roky, 7. júla 1898, podpísal tzv. Rezolúciu o nových územiach obsahujúcu formálnu anexiu Havajských ostrovov a niektorých ďalších území Spojenými štátmi americkými. V pozadí anexie stáli pragmatické dôvody: získanie stálej vojenskej základne v Tichom oceáne, ktorej potrebu ukázala práve prebiehajúca Španielsko-americká vojna (v nej Američania okrem iného dobyli Španielskom okupované Filipíny).
Po druhej svetovej vojne, v roku 1959, americký prezident Dwight Eisenhower podpísal zákon (tzv. Hawaii Admission Act), ktorým sa Havajské ostrovy povýšil z teritória na päťdesiaty štát USA. Zákon bol následne schválený v referende absolútnou väčšinou 93% hlasov.
S históriou sa čiastočne vysporiadal až v roku 1993 prezident Bill Clinton podpísaním zákona, ktorým USA oficiálne uznali, že na zvrhnutí Havajského kráľovstva sa aktívne podieľali americkí občania a pôvodní Havajčania sa sami nevzdali svojej suverenity v prospech USA. Uvedený zákon má však už iba charakter historickej deklarácie bez ďalších právnych dôsledkov.
Útok na Pearl Harbor
Havajské ostrovy boli dejiskom ešte jednej významnej historickej udalosti: japonského vojenského útoku na americkú vojenskú základňu Pearl Harbor, ktorá viedla k vstupu USA do druhej svetovej vojny.
Útok začal 7. decembra 1941 o 7.55 ráno a zúčastnilo sa ho 353 japonských lietadiel, ktoré vzlietli zo 6 lietadlových lodí vzdialených 430 kilometrov od Havajských ostrovov. Pre americkú stranu bol útok totálnym prekvapením: za menej než 2 hodiny Japonci poškodili všetkých 8 bojových lodí pacifickej flotily, pričom štyri z nich potopili. Zničili 188 a poškodili 159 amerických lietadiel. Zahynulo 2 403 Američanov. Japonci pri tom stratili iba 29 lietadiel.
Aký bol cieľ tohto na prvý pohľad prekvapivého vojenského útoku bez vyhlásenia vojny?
Militantné Japonsko v roku 1937 vojensky napadlo Čínu a ovládlo aglomerácie najväčších miest (ešte predtým, v roku 1931 takmer bez boja ovládlo jej severovýchodnú časť, Mančukuo). Po tom, ako Nemci v Európe porazili Francúzsko a Holandsko a takmer zrazili na kolená Veľkú Britániu, zacítilo Japonsko príležitosť na ovládnutie kolónií týchto mocností v juhovýchodnej Ázii.
V roku 1940 obsadili Francúzsku Indočínu a ich ambície smerovali ďalej. V ceste im však stáli Spojené štáty americké, ktoré boli spojencom Veľkej Británie a sami mali v tejto oblasti kolóniu, Filipíny.
Po obsadení Francúzskej Indočíny USA uvalili na Japonsko embargo na dodávku surovín, predovšetkým ropy a premiestnili svoju tichomorskú flotilu zo San Diega doprostred Tichého oceánu, na Havajské ostrovy. Japonsko dokázalo bez ropy vydržať iba dva roky.
Japonská vláda sa musela rozhodnúť. Buď sa stiahne z okupovaných území, čo bola podmienka USA, alebo zaútočí na ostrovy juhovýchodnej Ázie a získa Holandskú východnú Indiu (dnes súčasť Indonézie) s náleziskami ropy. Rozhodlo sa pre druhú alternatívu.
V ceste im stála pomerne slabá americká armáda na Filipínach a predovšetkým mohutná americká pacifická flotila v Pearl Harbor. Rozhodli sa ju „neutralizovať“ a medzičasom obsadiť ostrovy juhovýchodnej Ázie. Pár hodín po útoku na Pearl Harbor Japonsko zaútočilo v juhovýchodnej Ázii a v krátkom čase obsadilo Malajziu, Singapur, Filipíny a Hong Kong, neskôr aj ďalšie ostrovy. Prehľadnú mapu japonskej invázie je možné nájsť napríklad tu alebo na YouTube.
Útok na Pearl Harbor bol ukážkou vojenského majstrovstva vtedajšieho Japonska a babráctva americkej armády. Americká admiralita žila v zajatí zastaranej doktríny, že víťazstvo sa dosiahne v hlavnej bitke bojových lodí a nedospela k významu lietadlových lodí.
Vôbec nepredpokladala, že takýto masový útok z lietadlových lodí je možný. Tomuto zodpovedal aj rozkaz amerického veliteľa letectva na Havajských ostrovov, ktorý sa obával viac sabotáže zo strany japonských Havajčanov, než vojenského útoku a nechal lietadlá zoradiť na letiskách krídlo pri krídle z dôvodu lepšieho stráženia. Americké lietadlá aj bojové lode tak slúžili ako stojace terče pre útočiace japonské lietadlá. Vzlietnuť sa podarilo iba ôsmim amerických lietadlám.
Zo strany Japonska išlo o vyhranú bitku, ktorá viedla k prehranej vojne. Útok japonského letectva sa sústredil „na vojenský efekt“: zneškodniť americké letectvo a potom čo najviac poškodiť kotviace bojové lode. (V tomto smere mali Japonci trochu smolu, pretože v tom čase nekotvila v Pearl Harbor ani jedna z troch lietadlových lodí americkej pacifickej flotily.)
Neskoršie vojenské analýzy však ukázali, že útok by mal vážnejšie následky, keby sa viedol na suché doky, ropné sklady a veliteľstvo flotily. Takýto útok by podľa odhadov predĺžil vojnu v Tichomorí o 1 až 2 roky.
Najväčšie japonské chyby však neboli taktické, ale strategické. Japonsko nevedelo, že USA v roku 1940 po vypuknutí vojny v Európe zmenilo svoje strategické plány. Sústredili sa na pomoc európskym spojencom proti Nemecku a vzdali sa plánu brániť juhovýchodnú Áziu, keď vojenskí stratégovia spočítali, že Filipíny a juhovýchodnú Áziu proti Japonsku aj tak nedokážu ubrániť.
Najvážnejšou chybou Japonska však bolo, že predpokladalo, že útok povedie k politickej destabilizácii USA. Viedol, naopak, k zjednoteniu politických síl v USA a už na druhý deň k vyhláseniu vojny Japonsku. Japonsko nemalo na vedenie dlhotrvajúcej vojny s USA hospodárske predpoklady.
V súčasnosti históriu Pearl Harbor pripomína bojová loď USS Missouri. Táto bojová loď nebola terčom útoku, postavili ju až o tri roky neskôr. Je však známa tým, že na jej palube 2. septembra 1945 Japonské cisárstvo podpísalo svoju kapituláciu a tým ukončilo druhú svetovú vojnu.
Dnes USS Missouri slúži ako múzeum. Prehliadka tejto mohutnej lode dlhej 270 metrov a vysokej 64 metrov (ako 20 poschodová budova) je pre suchozemca, zvyknutého vidieť tak lodičky na Dunaji, skutočným zážitkom.
Až pri prehliadke zisťujem, aké sú naše záujmy rozdielne. Kým mužská časť našej výpravy obdivuje obrovské delá ráže 406 mm a vracia sa do chlapčenských snov na kapitánskom mostíku, ženskú časť výpravy zaujíma lodná pekáreň, kuchyňa a práčovňa. Neviem, či z dôvodu tradičného rozdelenia mužských a ženských rolí, alebo sa im iba páči, že na lodi aj tieto tradičné ženské práce vykonávali muži.
Obe skupiny však svorne ľutujeme námorníkov, ktorí spávali ako sardinky v úzkych posteliach v troch radoch nad sebou. „Sardinkové spálne“ vyzerajú ešte „sardinkovatejšie“ na neďaleko kotviacej ponorke z druhej svetovej vojny USS Bowfin. Nuž, ťažký bol život námorníkov.
Tento blog bol pôvodne publikovaný v rubrike Cestopisy denníka SME dňa 6.12.2018.
