Pred cestou do trópov mnoho ľudí podľahne sebaklamu, že pocestuje do tropického raja. V duchu si predstavujú, že všade naokolo budú pestrofarebné kvety a pred páliacim slnkom ich budú chrániť majestátne palmy. Skutočnosť sa od fatamorgány dosť líši.
Áno, v tropickom pásme rastie bujná vegetácia. Väčšinou má však formu nízkeho porastu. Bez pestrofarebného koberca kvetín. A palmy robia tieň pri luxusných rezortoch. Sny naivného turistu sa v trópoch rozbijú o dve pravdy: drsnú pravdu prírody a umelú pravdu človeka.
Medzi týmito kontrastnými svetmi našťastie existuje jeden zázračný most: botanické záhrady. Na Havajských ostrovoch ich nájdete viacero. Zvyčajne ich vybudovali nadšenci, ktorí utiekli od civilizácie. Z rôznych dôvodov.
Niektorí chceli zachrániť pôvodné druhy rastlín, ktoré príchod civilizácie na ostrovy takmer zničil. Iná skupina túžila vytvoriť pozemský raj, ktorý sa mal tak veľmi líšiť od pretechnizovaného sveta veľkomiest. Ďalšia skupina zas poňala botanickú záhradu ako umelecké dielo s exotickými rastlinami z rôznych končín sveta, sochami a jazierkami.
Nám sa na Havajských ostrovoch podarilo navštíviť tri botanické záhrady.
Prvá z nich Lyon Arboretum na ostrove Oʻahu patriaca Havajskej univerzite je citlivo zasadená do tunajšieho tropického dažďového lesa.
Druhá na ostrove Maui nesie príznačný názov Rajská záhrada (Garden of Eden) a vymodeloval ju nadšenec Alan Bradbury.
Tretiu, Allerton Garden na ostrove Kauaʻi, navrhol záhradný architekt Robert Allerton so svojím adoptívnym synom.
Ako laik sa nebudem miešať do remesla záhradným architektom a v tomto článku iba predstavím niektoré typické a pekné havajské stromy a kvety. Základné informácie o nich som čerpal z dvoch encyklopédií: Tropické stromy štátu Hawaiʻi a Havajské kvety. Tieto informácie som doplnil z ďalších zdrojov, predovšetkým Wikipedie.
Endemické rastliny Havajských ostrovov
Havajské ostrovy sú vzhľadom k celkovému veku Zeme veľmi mladé. Najstarší Havajský ostrov Kauaʻi má 5 miliónov rokov, čo je iba omrvinka v porovnaní s odhadovaným vekom Zeme, ktorý je približne 4,5 miliardy rokov.
Havajské ostrovy sú zároveň jedny z najizolovaneších ostrovov na našej planéte: najbližšia pevnina je vzdialená približne 3 700 km. Ak sa tu chcel uchytiť život, musel konať „rýchlo” a ešte k tomu prekonať obrovskú vzdialenosť. Podarilo sa to semenám 78 druhov stromov, z ktorých sa vyvinulo približne 300 druhov, ktoré sú unikátne (endemické) pre Havajské ostrovy. Štatisticky tak na Havajské ostrovy primigroval jeden druh stromu približne za 60 000 rokov!
Vďaka modernej vede dnes vieme, že pred príchodom prvých Polynézanov na Havajských ostrovoch dominovali stromy. Veľkú časť pôvodného lesného porastu však Polynézania vyklčovali a tak dnes endemickú flóru nájdete iba sem-tam a skôr v botanických záhradách. Väčšina endemických rastlín rozmaznaného turistu ani veľmi nezaujme. Okrem niekoľkých výnimiek.
Pravdepodobne najznámejším endemickým stromom je ʻōhiʻa lehua s výraznými ostro červenými kvetmi. Ako napovedá už jeho latinský názov metrosideros polymorpha (polymerpha znamená mnoho tvarov), tento strom má mnoho podôb: niekde je iba zakrpatený krík, kým inde dorastá až do výšky 25 metrov. Zvyčajne je prvou rastlinou, ktorá vyrastie na lávových poliach. Havajčania jeho tvrdé drevo používali na stavbu obydlí.
Rastliny pôvodných Havajčanov
Polynézania nie len vyklčovali veľkú časť pôvodných lesov, ale priniesli na ostrovy aj mnohé rastliny, ktoré sa im osvedčili v ich predchádzajúcich domovoch. Zo stromov to boli najmä palma kokosová (cocos nucifera, havajsky nui), kukui (aleurites moluccanus), chlebovník (artocarpus altilis, ulu), horské jablko (syzygium malaccense, 'Ōhi'a 'ai), či banánovník. Z kvetín to boli napríklad ibištek (hibiscus, hau) či plumeria.
Palma kokosová (kokosovník) neslúži iba ako ikona trópov pre turistov, ale v prvom rade je to veľmi úžitkový strom pre domorodcov, čo aj názorne predvádzajú v Polynézskom kultúrnom centre (písal som o ňom v 2. časti).
Čerstvý kokosový orech obsahuje kokosovú vodu, ktorá nie len uhasí smäd, ale obsahuje aj množstvo živín (napríklad až 8% bielkovín). Z kokosu sa získava tiež kokosový olej, ktorý domorodci používali pri varení, ako telový balzam, ale aj ako náplň do olejových lámp. Z vlákien obalu orecha sa plietli rohože, koše či sandále. Samotný orech následne slúžil ako (kuchynská) nádoba. Listy sa využívali ako strešná krytina obydlí, ale aj na tkanie. Z kvetov sa získavala sladká šťava na cukor alebo palmové víno.
O pôvode kokosovníka sa vedú diskusie. Isté je, že sa vyvinul bez pričinenia človeka, pravdepodobne v oblasti Indie a Indonézie. Jeho rozšíreniu prispela aj skutočnosť, že kokosový orech vďaka svojmu obalu dokáže plávať v slanej vode, preplávať až 4 000 km a vyklíčiť po 110 dňoch. Ľudia ho pestujú už viac než 3 000 rokov, aj keď Európania ho objavili až pomerne nedávno: prvé európske písomné zmienky o ňom pochádzajú zo začiatku 16. storočia.
Kokosovník bol oficiálnym stromom Havajských ostrovov až do roku 1959, kedy sa Havajské ostrovy stali 50. štátom USA. Vtedy jeho miesto prevzal typickejší havajský strom kukui (hoci tiež pochádza odinakiaľ, konkrétne z Malajzie).
Strom Kukui mal u pôvodných Havajčanov taktiež viacnásobné využitie. Jeho orechy obsahujú veľké množstvo oleja, ktorý Havajčania používali do svojich sviečok, natierali sa ním, tetovali aj maľovali svoje kanoe. Zhotovovali sa z nich tiež trvácne vence lei. Pražené semená kukui zmiešané s chaluhami a soľou Havajčania jedia dodnes.
Naopak, prozaickejšie osud na Havajských ostrovoch našiel strom chlebovník. Kým napríklad plody chlebovníka sú pre obyvateľov Markézskych ostrovov hlavnou zložkou potravy, Havajčania ich príliš nejedli, ale nimi skôr kŕmili svoje prasiatka.
Banánovník má svoj pôvod v juhovýchodnej Ázii a na Novej Guinei, kde ho domestifikovali už pred viac než 5 000 rokmi. Odtiaľ sa postupne rozšíril do celého tropického sveta. Samotní Havajčania tiež prispeli k jeho diverzite vyšľachtením asi 70 rôznych odrôd. Z exaktného hľadiska banánovník nie je strom, ale bylina. To asi nie je natoľko zaujímavé.
Zaujímavejšie je, že banány na Havajských ostrovoch pod hrozbou ťažkého trestu nesmeli jesť ženy. Dôvod sa mi nepodarilo vypátrať a nebudem o ňom špekulovať. Mňa oveľa viac prekvapilo, keď nám sprievodkyňa v botanickej záhrade Allerton garden povedala, že jeden banánovník prinesie úrodu banánov iba raz za svoj život. Potom ho vytnú a z koreňa začne rašiť jeho nový potomok.
Pastvou pre oči bol kvitnúci banánovník, ktorý sa nám ukázal práve v botanickej záhrade Allerton garden. Exotická fialová so žltou uprostred tropických zelených listov.
Ďalší z úžitkových stromov Polynézanov je horské jablko (syzygium malaccense). Pochádza z Malajzie. Má podlhovasté červené plody, ktoré chuťou pripomínajú malé jablká. Jeho drevo sa využívalo na stavbu pltí a plotov. Fascinujúce sú však najmä jeho kvety: ostro ružové s akoby vystreľujúcimi ostňami. Po odkvitnutí opadávajú a vytvárajú na zemi nádherný farebný koberec.
Kým kvitnúci banánovník a horské jablko vyvoláva pravú exotickú náladu, charakteristickým kvetom Havajských ostrovov (pre našinca) bude asi plumeria (hoci pôvodne pochádza z tropickej Ameriky).
Plumeria nie je bylina, ale strom, ktorému aj v tropickom pásme v zime zvyčajne opadne všetko lístie a vyzerá, akoby sa už nemal prebrať k životu. Začiatkom leta však zrazu ožije: jeho suché haluze pokryjú bohaté kvety: biele, žlté, červené, či rôzne kombinácie. Na Havajských ostrovoch patria medzi hlavné ozdoby: robia sa z nich tradičné vence lei alebo si ich ženy len tak dajú do vlasov. Niet nad prirodzenú krásu.
Oficiálnym kvetom štátu Hawaiʻi však nie je plumeria, ale ibištek (hibiscus). Akoby Havajčania nevedeli, že ibištek na rozdiel od plumerie, nájdete aj v Stredomorí a Európana až tak neprekvapí. Ibištekov je viacero druhov.
Najpopulárnejší je čínsky ibištek (hibiscus rosa-sinensis), ktorého kvety dosahujú veľkosť až 12 cm. Bývajú rôznych farieb: červené, oranžové, magentové, žlté. Štátnym kvetom, prekvapivo nie je ten magický červený, ale žltý. Existuje však aj jeden špeciálny druh ibišteka, ktorý je endemický pre Havajské ostrovy a nazýva sa hibiscus arnottianua, havajsky kokia keokeo. Zaujímavosťou je, že tento ibištek nie je bylina, ale až 10 metrov vysoký strom. Kvety sú bielej farby.
Ibištek nie je iba okrasný kvet, ale má viacnásobné využitie. Pije sa ako čaj, využíva sa v medicíne a vyrábajú sa z neho voňavky.
Rastliny bielych mužov
Príchod civilizácie znamenal pre havajskú prírodu katastrofu. Medzi rokmi 1810 až 1820 Havajčania vyrúbali veľkú časť santalových stromov, ktorých vzácnym drevom platil havajský kráľovský dvor za luxus od bielych mužov: nábytok, parádne uniformy a rum.
Skazu ešte zväčšil začiatok chovu dobytka na ostrovoch. Tisíce hektárov lesa sa zmenili na poľnohospodársku pôdu a pastviny. Väčšina z 300 pôvodných druhov stromov ostala iba v malom počte (4%) na neprístupných miestach.
V roku 1848 sa uskutočnila veľká pozemková reforma, ktorá sprivatizovala na Havajských ostrovoch pôdu: jedna tretina pre monarchu, jedna tretina pre miestnych náčelníkov, jedna tretina pre ľud. Havajčania dovtedy nepoznali súkromné vlastníctvo.
Jej dodatok z roku 1850 umožnil nakupovať a prenajímať si pôdu aj cudzincom. Dôsledkom bol vznik plantážnej ekonomiky. Americkí obchodníci začali na Havajských ostrovoch vo veľkom pestovať cukrovú trstinu. Dopyt po cukre vzrástol najmä počas americkej občianskej vojny, keď sa jej cena zvýšila na 525%.
V roku 1875 bola podpísaná Recipročná dohoda medzi USA a Havajským kráľovstvom, ktorá umožnila bezcolný dovoz cukru a niektorých ďalších potravín z Havajských ostrovov do USA výmenou za bezcolný dovoz produktov z USA a prenájom Pearl Harbor pre americkú námornú flotilu. V roku 1890 už 90% pôdy v súkromnom vlastníctve patrilo zahraničným obchodníkom.
Začiatkom 20. storočia začali na Havajských ostrovoch pestovať ďalšiu monokultúru: ananás.
Plantážna ekonomika mala na Havajskú prírodu devastujúci účinok. Na začiatku 20. storočia bola totiž produkcia cukru veľmi neefektívna: na výrobu jednej libry (0,45 kg) cukru bola potrebná až jedna tona vody. Voda sa odvádzala z dažďových oblastí na plantáže, čo viedlo k ďalšiemu veľkému úbytku lesov.
Našťastie v roku 1903 bol zriadený Výbor pre poľnohospodárstvo a lesníctvo, ktorý v tom istom roku prijal kľúčový zákon na ochranu lesov a vody. Začal proces záchrany prírody Havajských ostrovov pred dôsledkami civilizácie.
Aspoň jeden príklad za všetky. V roku 1918 si pestovatelia cukrovej trstiny najali Dr. Harolda Lyona, botanika z Minesoty, na testovací projekt obnovy dažďového pralesa neďaleko Honolulu. Z projektu, ktorý pokračuje dodnes, vzišla jedna z najkrajších botanických záhrad Havajských ostrovov: Lyon Arboretum.
Exotika z celého sveta
Na druhej strane ruka bieleho muža nepriniesla iba monokultúry a skazu, ale do istej miery tiež obohatila prírodu Havajských ostrovov. Akonáhle potomkovia Európanov zistili, že sa tu darí takmer všetkému, doviezli sem rastliny z rôznych kútov sveta, ktoré dnes zdobia nie len botanické záhrady, ale aj dovolenkové rezorty a záhradky obyvateľov.
A tak tu nájdete palmy všetkých možných druhov, borovice araucaria z Norfolkského ostrova (malý ostrov v Oceánii vzdialený 1 400 km od Austrálie), stredomorské cyprusy, indické banyany, austrálske eukalypty, heliconie zo Strednej Ameriky, orchidey z Južnej Ameriky, strelicie z Južnej Afriky, čínsky ibištek, rôzne okresné zázvory z indicko-malajzského regiónu a tak ďalej a tak ďalej. Vďaka tropickému podnebiu s množstvom zrážok často dorastajú do obrovských rozmerov. Napríklad heliconie, ktoré ako kvety do vázy kupujeme aj na našich trhoviskách, na Havajských ostrovoch dosahujú výšku aj viac než 5 metrov (!) a cítite sa pri nich ako Guliver v ríši obrov.
Opis bohatej flóry Havajských ostrov je na samostatné knihy. V tomto cestopise ponúkam iba krátku ochutnávku.
Netradičnými vzdušnými koreňmi zaujme predovšetkým figovník bengálsky (ficus benghalensis), známejší pod menom banyan, podľa indických obchodníkov banyov, ktorí zvykli odpočívať v tieni pod jeho veľkými listami. Je posvätným stromom Indie. Svoj život začína zvyčajne ako cudzopasník na inom strome, ktorý objíme ako falošný milenec až ho udusí (nazýva sa preto aj škrtiaci figovník). Rozširuje sa nie len podzemnými ale aj vzdušnými koreňmi. Keď vzdušné korene dosiahnu na zem, zosilnia a vytvoria ďalší kmeň. Takýmto spôsobom jeden strom môže vytvoriť rozsiahlu sieť kmeňov.
Medzi najväčšie banyany patrí slávny Veľký banyan v botanickej záhrade Acharya Jagadish Chandra Bose Indian Botanic Garden v Indii zaberajúci plochu 1,89 hektára. Najväčší banyan na Havajských ostrovoch aj v celom USA je v mestečku Lahaina na ostrove Maui s rozlohou 0,27 hektára. Tento bol však natoľko rozľahlý, až sa mi nezmestil do fotoaparátu a tak namiesto neho prikladám foto okúzľujúcejšieho banyanu priamo z pláže Waikīkī beach.
V botanickej záhrade Allerton Garden rastie iný slávny figovník, konkrétne druhu ficus macrophylla, nazývaný aj figovník Moretonovho zálivu v Austrálii, v ktorého mohutných koreňoch bola natočená slávna scéna dinosaurých vajíčok vo filme Jurský park.
Kým gigantické korene ficus macrophylla navodzujú desivú stránku tropického pralesa, jeho romantickú podobu vyvoláva brugmansia versicolor
, endemický strom Ekvádoru. Nesie príznačný názov: anjelské trúbky.
Naozaj, jeho veľké kvety s rozmermi 30 až 51 cm visia smerom nadol a pripomínajú sladkú predstavu tropického raja. Objavia sa ako biele a ich farba sa zvyčajne zmení na broskyňovú, marhuľovú alebo ružovú. Pozor však, sú mierne jedovaté. Môžu zapríčiniť horúčku až halucinácie. Nuž, každá krása je aspoň trochu nebezpečná.
A potom som ju zbadal. Nepodobala sa na žiadnu z tisícov rastlín v Lyon Arboretum. Akoby prišla z iného vesmíru. Nemala veľké lupene, ani zvončeky. Nebola červená, žltá ani biela, ale ostro fialová. Prudko krásna. Až doma som si vygooglil jej meno: Aechmea Del Mar z rodu bromélií. Ostala mi z nej iba spomienka a táto fotografia. Tak, ako z celých Havajských ostrovov. Ktoré ostali ďaleko a v magických obrazoch stále blízko.
Tento blog bol pôvodne publikovaný v rubrike Cestopisy denníka SME dňa 17.12.2018.
