V poslednom čase sa v novinách roztrhlo vrece s článkami o našich univerzitách. Zameriavajú sa najmä na rozprávkový boj dobra so zlom, v tomto prípade kvality s kvantitou, a víťazia v nich akademici pôsobiaci v základnom výskume s tuctami zahraničných publikácií. Jednoduché rozprávkové delenie na kvalitu a kvantitu do značnej miery platí, ale k úplnosti mu chýba ešte zopár dimenzií. V tomto príspevku sa pozriem na jednu z nich. S dovolením si zoberiem príklad z populárnejšej oblasti než je veda a to športu.
Môj švagor patrí medzi najúspešnejších športových trénerov v slovenskej histórii. Takmer 20 rokov viedol slovenskú reprezentáciu v rýchlostnej kanoistike. Jeho zverenci získali spolu 11 titulov majstra sveta (strieborné a bronzové medaily nepočítam) a 3 olympijské medaily: dve strieborné a jednu bronzovú. Napriek tomu je jeho meno väčšine Slovenska neznáme (volá sa Pavel Blaho). Meno iného trénera, ktorého tím získal na majstrovstvách sveta jedinú zlatú medailu, pozná takmer každý Slovák. Je ním hokejový tréner Ján Filc a zlato jeho mužstva na majstrovstvách sveta v roku 2002 v Göteborgu. Čitateľ sa môže tiež otestovať či pozná mená posádky slovenského štvorkajaku so striebornou medailou z olympijských hier v Pekingu a porovnať ich slávu so slávou hokejistov z Göteborgu: Šatan, Pálffy, Bondra, Handzuš, Lašák, Stümpel či Višňovský.
Analogická situácia, hoci nie úplne v zmysle „masová popularita“, existuje aj vo vede či na univerzitách. Je jednoducho rozdiel, či ste svoj titul získali v nejakej špecializovanej oblasti alebo v mainstreame, ktorý hýbe svetom. Etik by povedal, že takéto porovnanie „nie je fér“. V skutočnosti je však za ním aj kus rácia.
Po prvé, v špecializovanej oblasti môžete ľahšie namiesto skutočnej vedy hrať iba „priateľské zápasy“. Skupinu tvorí len pár mužstiev, ktoré sa navzájom poznajú, hrajú pred minimálnym obecenstvom, prihrávajú si body a ich hlavnou úlohou je presvedčiť sponzorov, že aj ich súťaž je dôležitá a treba ju finančne podporiť. Zvyčajne sú majstrami v rétorike. Diskusii na túto tému sa venuje väčšina spomínaných novinových článkov.
Kým prvý problém („ktorú ligu hráte?“) je z odborného hľadiska relatívne jednoduchý, druhý problém („v ktorej disciplíne ju hráte?“) už nie. Podobne, ako máme skvelých športovcov v rýchlostnej kanoistike, aj v rôznych špecializovaných oblastiach pôsobia skutoční vedci, ktorí v nich dosiahli významné výsledky. Takýmto treba takisto vzdať hold a na Slovensku zvlášť. Problém je v inom: ak títo vedci získajú neprimerané zastúpenie a svoju oblasť „učia priveľa“. Keď sa ich oblasť neprimerane „nafúkne“ oproti iným odborom. Potom sa aj priveľa študentov sústreďuje na túto špecializovanú oblasť, ktorá však dostatočne „nehýbe svetom“ a v ktorej preto ani nenájdu uplatnenie v budúcom profesionálnom živote. Zaiste, kvalitné prednášky zo špecializovanej oblasti je možné považovať za „intelektuálnu gymnastiku“, ktorá je na vyššej úrovni než lúštenie krížoviek, ale už aj študenti cítia, že po skončení školy sa nebudú živiť „lúštením krížoviek“. Aj keď to znie kruto, jednotlivé oblasti a suboblasti majú svoj váhový koeficient. Či sa nám to z hľadiska etiky páči alebo nie. Ak ho v zmysle rovnostárstva na akademickej pôde budeme ignorovať, realita prefacká nie nás, ale čerstvých absolventov vysokých škôl. Väčšina absolventov totiž neostáva po škole v akademickom svete, ale prechádza do nemilosrdnej praxe.
Aby som iba neteoretizoval, pomôžem si príkladom mojej oblasti, ktorou je informatika. Asi sa všetci zhodneme v tom, že informatika dnes patrí medzi vedecký mainstream. Dokonca sa u nás už učí prakticky na každej vysokej škole (možno s výnimkou herectva). V akademickom svete však nepatrí medzi niekoľko mainstreamových oblastí, ale je iba „jednou z rovných“. Ďalšie verejne známe tajomstvo je, že v skutočnosti iba niekoľko málo katedier informatiky „produkuje“ kvalitných informatikov. Z nich väčšina neostane na škole či v Akadémii, ale odchádza do firiem. Z hľadiska potreby špičkovej firmy však ani kvalitné katedry neučia viac než základy, ku ktorým pridávajú „intelektuálnu gymnastiku“. (Aby som bol féroví, na každej škole sa nájde niekoľko výnimočných učiteľov, ktorí prekračujú status quo. „Zopár lastovičiek však ešte nerobí leto“.) Výsledkom potom je, že aj kvalitní absolventi sa v skutočnosti väčšinu svojich zručností učia vo firmách. Dospievame tak k zvláštnemu paradoxu, keď väčšina vedcov publikuje v špecializovaných oblastiach a všetci očakávame, že výskum a výučbu v maistreamoch budú robiť firmy.
