Patrím medzi výrazne mladšie vekové kategórie, vo všeobecnosti označované ako „pubertiaci“, a s touto, do istej miery predsudkami zaťaženou životnou etapou ( viď môj článok- „charakteristika chlapcov“ :o) sa zväčša spájajú aj určité zážitky, na ktoré budeme neskôr vo veku pokročilom s úsmevom spomínať. Napríklad prvé lásky.
Lenže ja niesom v pozícii spomínajúceho. Som v oveľa krajšej- pozícii prežívajúceho. Práve teraz sa deje to všetko „prvý krát“, učím sa byť sama sebou a pritom splývať s inou osobnosťou, učím sa byť dospelou, riešiť konflikty, robiť kompromisy.. učím sa milovať.
Práve tá zodpovednosť za vzťah ma mnohému naučila. Po pol roku intenzívneho šťastia, nad ktorým sa však občas objavili nejaké tie mraky viem, že láska, tá skutočná láska, si zaslúži každú obetu, každé sebazaprenie, každú investíciu..
Vo veku necelých 17 rokov bojujem ťažký boj s povrchnosťou- môj rebríček hodnôt sa mení rýchlejšie ako aprílové počasie. Zrejme posledné záchvevy odchádzajúcej puberty ( kiež by ).
Ale čo ma dokáže maximálne frustrovať, sú snáď dobre myslené poznámky okolia, bohužiaľ sa neobmedzujúce iba na rodinu a všeobecne staršiu verejnosť.
„Vzťahy v 17tich?! Ha, to nemyslíš vážne, že spolu už chcete ostať? Veď je známe ako to chodí,“.. (mávnutie rukou, pričom túto poznámku dotyčný dobrák adresuje bližšie nešpecifikovateľnej osobe, mojim očiam neviditeľnej, alebo takrečeno- do pléna).
Iste. Pri slovnom spojení „prvá láska“ si nepochybne výrazná väčšina spomenie na svoj prvý ( a takmer isto veľmi výnimočný ) vzťah, cit, náklonnosť- no a možno tak 90% si pritom vybaví aj jej neslávny koniec.
Ohradzujem sa pred svetom- ja chcem naozaj prežiť život s týmto jedným človekom! Aj keď mám len necelých sedemnásť. Aj keď možno ešte nemám v hlave všetko úplne presne usporiadané. Nie vždy viem, čo chcem alebo lepšie povedané, niekedy chcem čo nemôžem mať a zásadne nechcem, čo je premňa najlepšie. Čo sú pomerne pubertálne maniere.
Ja to viem. Veľmi sa snažím vyspieť, snáď až príliž a to z aj z dôvodu, že sa bojím o svoju lásku- lebo od okolia neustále slýcham: „ste primladí, nezrelí, všetko má svoj čas a nemala by si sa tak viazať.“
A tak sa pýtam: môže byť prvá láska aj tou poslednou? Existuje vôbec ešte v dnešnej dobe dvojica, ktorá nemá za sebou rad skrachovalých vzťahov, flirtov, úletov „na jednu noc“ a podobne? Som príliž naivná? Prečo veta „my už spolu zostaneme“ vyvoláva smiech u bližších i menej bližších priateľov a konštatovanie „som presvedčená, že je to ten pravý“ vždy skvele pobaví celú momentálnu spoločnosť v okruhu niekoľkých metrov?
Niesom si istá, či chcem počuť odpoveď na tieto otázky, každopádne ja budem robiť všetko preto, aby mi táto láska vydržala až do smrti- bez rozchodov, bez klamstiev a škrabancov na duši. Aj keby sme mali byť jediní...
(dotatočne...)
PS: ďakujem všetkým, ktorí mi napísali do pošty, aby ma uistili, že jediní zďaleka nebudeme
