Ťažko si predstaviť v dnešnej dobe, ktorej vládne vo väčšine prípadov materializmus a karierizmus ospravedlňovaný formulkami „robím to pre nás", alebo človeka, ktorý má dve práce , aby uživil rodinu , že by bol schopný použiť tieto rady v reálnom živote. Všetci dobre vieme, že deň má len dvadsať štyri hodín. A práve toto obmedzenie je základným problémom vo väčšine vzťahov. Ak si zoberieme, že priemerný človek trávi v práci osem a pol hodiny a k odpočinku by mal mať aspoň šesť hodín spánku a na cestovanie do a z práce potrebuje v aspoň dve hodiny zo dňa, tak nám potom toho veľa neostane. Avšak aby bol niekto schopný takto žiť, musel by sa volať prinajmenšom „superman", pretože by nepotreboval dodatočný čas na opranie špinavého oblečenia, uvariť si niečo k jedlu či zájsť po deti do škôlky. Ak spočítame tieto základne dennodenné činnosti, to čo nám ostane je, dovolím si tvrdiť, nie veľmi veľa. Štyri hodiny nám tak dovolia sa porozprávať o tom, ako bolo v práci, alebo prebrať to čo je potrebné ešte na druhy deň „vybaviť" . Uponáhľanosť sa za neviditeľným snom dokonalosti, nám vo väčšine prípadov berie naše reálne dni. Nájsť si čas jeden pre druhého je to, čo nás na začiatku spojilo. Avšak teraz je ten náš spoločný čas, to čo nás od seba delí. „Nájsť si spoločný čas, je to, čo robí z Teba a mňa, nás" sa písalo v jednej básni a to je to čo by sme mali hľadať, pretože nikto z nás tu nebude na veky. Nie sú potrebne rady ako sa rozprávať, ako budovať super priateľstvá či manželstvá, ale nájsť si spoločný čas, ktorý nám dovolí budovať tie nezabudnuteľné chvíle, ktoré nám nikto nemôže vziať, je to o čo by sme sa mali snažiť. Pretože, je len škoda každého dňa, ktorý strávime v hádke či v nedorozumení. Nájsť tú správnu cestu nemusí byt vždy najľahšie, ale niekedy, je len krátky okamžik nášho života viac, ako premárnený cely rok.
