Amália

Amália na terapeutickej skupine často prerušovala sťažnosti iných slovami "ale prosím ťa, veď to nie je až také hrozné". Nezľahčovala, to nie, len dávala veci do kontextu. A ešte sa aj zasmiala. Niekedy sa s ňou nakoniec zasmial aj ten, čo sa sťažoval a ešte pred chvíľou vôbec nevládal a nevedel ako ďalej. Amália mala zlú diagnózu aj pesimistickú prognózu. Zrejme jednu z najhorších v našej skupine. Mala aj iné problémy. Finančné, v práci a ani doma to nebolo práve ideálne. Ignorovala ich. Nie nejak bezhlavo, nezodpovedne, ale z nevyhnutnosti. Nemohla riešiť všetko naraz. Amália vždy odmietala debaty o tom, čo bude, keď nebude, ako sa pripraviť na umieranie, ako žiť s odmeraným časom. Povedala, že to nerieši. To už bude na iných, opakovala. Viem, že niektorých ľudí v skupine štvala a pár z nich sa s ňou aj dosť škaredo pohádalo. Nemohli zniesť jej prístup. Lebo sa báli byť ľahkovážni v najťažšom období ich života. Amália to ale dokázala, alebo to vedela tak uhrať a to sa ťažko nesie. Pred necelým mesiacom Amália spáchala samovraždu. Bola to pre nás, vrátane skúsenej terapeutky, facka, po ktorej nasledovalo obdobie výčitiek. Zrejme sme si mali niečo všimnúť. Asi sme mohlli v jej smiechu počuť falošné tóny, ak by sme lepšie počúvali. A tak stále dokola a bezvýsledne. Po pár dňoch som sa rozhodla, že nebudem na to myslieť. Že budem Amáliu a jej rozhodnutie rešpektovať. Isto nebolo ľahkovážne. Amália už nechcela riešiť veci a myslím, že by nechcela, aby sme jej rozhodnutie riešili my.