Bábiky z telocvične

Na cvičení, kde bolo veľa žien po operácií prsníkov aj iných chirurgických zákrokoch, ktoré zanechali stopy, na ktoré sa dobre nepozerá, som si plne uvedomila aký stres prežíva pri rakovine ľudské telo. Poznám to na sebe. Niekedy sa fyzicky cítim na sto rokov. Skutočne. Mám problém vstať z postele, zohnúť sa bez bolesti. Napokon vstanem, aj sa otočím ako ten Hrušínskeho pacient vo "Vesničke", ale stojí ma to veľa síl. Nikdy som si tak neuvedomovala krehkosť svojho tela ako pri rakovine. Rakovina totiž strašne bolí. Mňa už boleli tuším aj mihalnice, revala som od bolesti pri tom, keď som písala na klávesnici, boli chvíle, keď na môj muž musel obliecť aj obuť, a aj nakŕmiť, lebo sa mi tak triasli ruky. Toto našťastie netrvalo dlho, hoci občas ma záchvaty bolesti, ktorá človeku načisto zakalí myseľ, prepadnú aj teraz. Vtedy sa ľahšie chápu tí, čo si žiadajú eutanáziu, aj keď ja som v bdelom stave veľmi silno proti. Na cvičení som stretla staršie aj úplne mladučké ženy, ktorých telá dostali zásahy, čo nezmaže ani rehabilitácia, ani plastická chirurgia, ani najlepšie kozmetické prípravky či najsikovnejší vizážista. Napriek tomu sa snažia, aby vyzerali čo najlepšie, aby sa rozhýbali, aby dostali späť aspoň časť toho, čo im choroba zobrala. V nemocničnej telocvični to vyzerá občas ako v mučiarni. A aj sa tam tak ťažko dýcha, potichu a občas aj úplne nahlas plače, tváre sú tam skrivené od bolesti. A tú inštruktorku, čo tam optimisticky poskakuje a volá nás bábiky, by som najradšej zrušila. Ale nemôžem. Je jedna z nás. Pred desiatimi rokmi bola profesionálna tanečníčka. Potom prišiel nádor v ústnej dutine, nepodarená operácia, opravná operácia, dva roky terapií, rozchod s tanenčným aj životným partnerom, epizóda s alkoholom a liekmi proti bolesti. Takmer smrť a potom znovuzrodenie. Táto žena má právo na mňa vrešťať, aby som zdvihla zadok.