Budhista

Na ruke nosil náramky. Potom k nim pribúdali aj také tie plastové. Z nemocnice. S menom, s diagnózou aj s upozornením na alergiu na lieky. Červený, žltý a zelený. Mal tvár Izraelčana, pravdepodobne sa narodil židovským rodičom, ale bol mních. Budhistický mních. Aspoň tak vyzeral. Občas som ho videla v nemocničnej kaviarni. Vždy jedol nejaký šalát, pil vodu alebo mrkvovú šťavu. Nikdy nekávičkoval, bolo vidno, že si dáva pozor na to, čo zje. Takmer nikdy nerozprával, ale zažila som, ako zvozil hostí, ktorí si zapálili v nefajčiarskej časti kaviarne. Asi to mal niekde v krku, lebo tam mal veľkú, nedávno zašitú "spomienku" na operáciu. Občas si po nej prešiel prstom. Ako keby tomu nemohol uveriť. Alebo možno čakal, kedy konečne zmizne. Nezmizla, ale pomaly sa hojila. Dotýkal sa jej čoraz menej. Čoraz menej aj jedol. Až mi bolo trápne, že ja sa po chemoterapii napchávam sendvičom s nádejou, že aspoň niečo z neho stihnem aj stráviť a on sa len tak neprítomne prehrabuje v zelených klíčkoch, ktoré mu predtým tak chutili. Skoro vždy nechal takmer plný tanier. Pil len vodu. Hektolitre vody.Túto nedeľu som ho videla ležať na tráve. Bolo dosť zima a on mal namiesto budhistickej róby takú tú ponižujúcu nemocničnú košeľu so šnúrkami na chrbte a župan. Z celého imidžu mu zostali len sandále. Keď som sa vracala, už tam nebol. Zostalo tam len telo. Na mieste, kde ležal bola zelená nemocničná plachta. Vytŕčali z nej nohy v sandáloch. Blížili sa k nej nemocniční zriadenci s mobilným lehátkom.