Byť vdovcom

Nič ma do toho nie je, ale predsa ma to v prvom okamihu zaskočilo. Sklopila som oči, ako keby som nikdy v živote nevidela dvoch objímajúcich sa ľudí. A pichlo ma pri srdci. Z dvoch dôvodov. Brala som to ako "zradu" mojej kamarátky a potom, hoci som sa snažila to tak nevidieť, som si predstavila svojho muža s inou. Lebo veď aj nadou mnou visí meč. Aj keď nie až taký ostrý a ešte je relatívne vysoko. Celú cestu domov som myslela na to, čo som videla. Vdovca v najlepších rokoch s tromi malými deťmi a minimálnou pomocou, lebo príbuzní buď nežijú, bývajú ďaleko, alebo majú milión výhovoriek a vlastné problémy. Chlapa, ktorému sa v priebehu necelého roka rozbil svet. Veď oni od začiatku vedeli, že šance sú takmer nulové. To, čo žili bola od začiatku beznádej, žiadne raz hore a raz dole. Toto bolo sústavne zle a ešte horšie. Hoci môj prvý pocit bol skôr nepríjemný, stačilo trochu premýšľania a všetko sa javilo trochu inak. Prečo by si relatívne mladý muž s nekompletnou rodinou nemohol začať hľadať niekoho, kto by aspoň trochu zaplnil prázdnotu? Má dve dcéry, ktoré budú o pár rokov potrebovať rady ženy na to, aby preplávali pubertou. A bremeno sa lepšie znáša dvom. A napokon, ak tá nová pani nie je len bezvýznamný flirt, zrejme je pripravená starať sa o tri deti, ktoré jej možno nikdy nepovedia mama. To nie je na zahodenie. Jasné, vždy je tu alternatíva, že to nevyjde a bude plno sĺz, ale nerozpadajú sa aj "normálne" rodiny? Včera sme ich všetkých spolu videli na kúpalisku. Boli veľmi fajn. A videli sme aj ľudí, čo si šepkali, že si sused našiel "náhradu" priskoro. Možno áno, možno nie. Neviem, koľkí z nich vedia, čo je to byť vdovcom a nemať ešte ani štyridsať. Tiež neviem, koľkí z nich sa zamysleli, čo by urobili na jeho mieste. Asi nie mnohí. Veď sprvu som to neurobila ani ja. A to aspoň trochu tuším aké to je, keď sa všetko rozpadá a to tak rýchlo, že nie je ani čas nad tým plakať.