Čo s načatým letom?

Aj v našej skupine máme niekoľko mám. Všetky majú najmenej dve deti a ani jedna peniaze nazvyš, aby im mohla zaplatiť denný tábor, ktorý by im pomohol vyriešiť aspoň dopoludnie. A máloktorá má k dispozícii starých rodičov vždy keď potrebuje. 
A tak sa deti potácajú medzi príbuznými a kamarátmi, keď mama musí ísť k lekárovi a otec musí pracovať, aby prežili. Aj denné výlety, pláž či ihrisko sú pre choré mamy často mučením. Majú čo robiť samy so sebou, necítia sa dobre, nie sú pripravené na ľútostivé alebo zvedavé pohľady, ktorým sa nevyhnete na preplnených miestach. 
My s rakovinou trávime naše štvrté leto. Ruth je doma, ja mám našťastie menej terapií ako zvyčajne a zvládnem menší výlet, hoci nasledujúce dni ledva chodím po byte a napchávam sa tabletkami, z ktorých ma bolí hlava až tak, že takmer halucinujem. 
Nepíšem to pre to, aby som sťažovala. Ja ešte zvládam, viem sa naštartovať, aj keď o takej desiatej večer, keď ona už spí a ja musím total unavená ešte písať alebo niečo robiť okolo domu, by som si veru aj poplakala. 
Napokon prázdniny nie sú o mne alebo o inej chorej mame. Sú o deťoch a pre deti. Je jasné, že vedia, že to nebude žiadne dobrodružstvo na ostrove pokladov, ale aj tak niečo čakajú. Vybočenie z rutiny, niečo nové, a áno aj niečo s čím by sa po prázdninách mohli pochváliť kamarátom. 
Preto sa choré mamy toto leto zase vypnú a pre svoje deti niečo vymyslia. Nič bombastické, ale od srdca.