Dana a Dina

Dana a Dina sú jednovaječné dvojičky. Hoci sú už v strednom veku, stále sa rovnako obliekajú. Na malých deťoch je to rozkošné, na Dane a Dine bizarné. Ich rodičia mali dobre cez štyridsať, keď sa dvojičky narodili. Boli to osamelí ľudia a v samote vychovávali aj dievčatá. Dana a Dina sa nikdy nevydali a nikdy poriadne nepracovali, lebo rodičia ich finančne zabezpečili aj na dvesto rokov, ako dvojičky rady opakujú. Dana a Dina si žili vo vlastnom svete, v starej vile, takmer bez kontaktu s realitou. Potom Dina ochorela. Z ničoho nič, bez výstrahy. Dvojičky ani nevedeli, ku ktorému lekárovi patria, lebo ho nikdy nepotrebovali. To, že Dina už dlhšie pokašliavala, nepovažovali za vážnu vec. Zľakli sa až vtedy, keď sa začala dusiť. Rodinný známy zobral Dinu na vyšetrenie. Našli jej nádor na pľúcach. Po operácii si Dana vymohla, že bude s Dinou v nemocnici. Prenajala si izbu v časti pre platiacich pacientov zo zahraničia a bola so sestrou prakticky stále. Tak ako sa prepadala Dinina tvár, chudla aj Dana. Keď oslabenú Dinu vozili na invalidnom vozíku, podlamovali sa kolená aj Dane. Keď Dina zvracala po chemoterapii, Dana chodila v autobuse s vrecúškom, lebo žalúdočná nevoľnosť ju chytala takmer všade. Danu som si všimla po prvý raz, keď prišla na recepciu onkológie a so sekretárkou sa rozprávala v pluráli. Potrebujeme vyšetrenie, je nám horšie, tie lieky nám asi nerobia dobre, mohol by nás doktor zobrať skôr? Bolo to zvláštne. Potom som zaregistrovala skleslé dvojča na lavičke. Dana a Dina chodia spolu doteraz. Dina je v remisii, vyzerá lepšie. Opeknela aj Dana. Rakovina nezasahuje len chorého, ale aj jeho najbližších. Zažila a videla som to mnohokrát. Len v prípade dvojičiek, ktoré akoby prešli cez kopírku, to bolo evidentné už pri prvom pohľade. Nebolo to len psychické zdieľanie bolesti toho druhého, bolo to aj reálne, fyzické znášanie jeho choroby. Niekedy tak rozmýšľam, čo by sa stalo s Danou, keby to Dina nedajbože nezvládla.