Dikla

Bola už síce pol roka v remisii, ale predsa. Lekári ju chceli mať pod kontrolou. A viacerí neskrývali, že nie sú z jej tehotenstva nadšení.Otec si ju príliš neužil. Zomrel, keď bola druháčka. Mama žije dodnes, považujú ju za vyliečenú, aj keď každé tri mesiace chodí na kontroly.Dikla je teraz vojačka, chce študovať biotechnológie. Je aj vynikajúca speváčka a bežkyňa na dlhé trate. Minule k nám prišla do skupiny, lebo nemá problém rozprávať o tom, aké to bolo vyrastať s ťažko chorými rodičmi, prežit otcovu smrť a prakticky doteraz žiť s vedomím, že mama môže zase ochorieť. Bolo to poučné, lebo mnohí z nás majú malé deti. A viacerí aj malé šance. To, čo nám povedala Dikla, sme asi tušili, ale takto nahlas to bolo celkom silné. Dikla nič nemaľovala dúhovými farbami. Čím bola staršia, tým bolo jasnejšie, že žije inak ako jej rovesníci. Rodičia a potom už len mama sa snažili najprv držať veci v tajnosti, potom ich zľahčovať alebo zahládzať stopy. Dikla ale vždy vedela, že sa niečo deje. Zažila aj fázy, keď sa mama vinila z celej situácie a snažila sa kupovať si jej odpustenie. Aj fázy, keď k nej bola nadmieru pripútaná, alebo naopak, keď sa Dikle zdalo, že mama to už vzdala, že už ju pripravuje na to, že raz nebude a Dikla zostane na všetko sama. Vždy na ňu mala vysoké nároky, vždy ju nútila, aby sa vynašla v ťažkej situácii. Pubertu mala Dikla búrlivú. Jej mama mala vtedy veľmi nepríjemnú recidívu, opäť jej vyberali nádor, nebolo to dobré. Pubertálna zlosť sa podpísala pod krutú vetu: na čo si ma mama mala... Mama sa po pár mesiacoch vystrábila. Aj Dikle sa mnoho vecí vyjasnilo. Začala sa na svoju situáciu pozerať z druhej strany. Spísala si dobré veci. To, že je citlivejšia, vnímavejšia, opatrnejšia, samostatnejšia ako väčšina jej rovesníkov. Že jej rodina z nej urobila bežkyňu na dlhé trate. A že bežkyňa na dlhé trate nie je len v atletike, ale aj v živote. Je to zvláštne, lebo vyrastala v rodine, kde si príliš uvedomovali krátkosť nášho bytia.