Dotazník

Tak som sa pustila do známkovania a potom som sa zastavila. Lebo mi to prišlo celé nasilu. Lebo je to vždy inak. Keď mi lekár oznamuje zlé výsledky, zdá sa mi, že komunikácia medzi nami nie je dobrá a je mi dosť jedno, že v nemocnici majú najmodernejšiu diagnostickú techniku a najúctivejší personál široko ďaleko. Lebo moje krvinky sa aj tak správajú ako sa im chce. Keď mi ale lekár povie, že je to fajn, akosi mi neprekáža, že je zdutý ako keby nedostal večer predtým doma najesť a že na kresle v čakárni sa objavila škvrna a je tam už niekoľko dní a nikto s tým nič nerobí.Hneď by som všetko ohodnotila lepšou známkou ako v nejaký iný deň. Tak som dotazník nevyplnila. Aj tak je to taká formalita, ktorá o nemocnici a ľuďoch v nej nič nehovorí. Aj keď chápem, že nejakému byrokratovi to asi treba. Keďže som sa na to nevykašľala hneď, ale po zrelej úvahe a pokusoch vyplniť ten dotazník skutočne úprimne, vyšlo mi, že ľudia v našej nemocnici potrebujú počuť pozitívne správy. Ak prídu, sú výsledkom dobrej diagnostiky,pohotovej intervencie, erudovaných lekárov a ostatných zamestnancov nemocnice a nepochybne aj príjemného prostredia. K tomu ešte treba pacienta, ktorý je ochotný a stále ešte dosť silný bojovať.A potom ešte niečo, čo sa do žiadnych dotazníkov nezmestí a na čo sa nikto nepýta. Niekto tomu hovorí šťastie, iný Boží zásah, ďalší sila vôle. Ak to ale chýba, je zbytočné, že všetko ostatné je na desať bodov z desiatich.