Dve ženy a vojna

Tali bola o desať rokov mladšia ako ja, bola mamou trojročných dvojičiek a veľa sme sa spolu rozprávali. Nielen o chorobe a deťoch, ale aj o takých babských veciach a o tom, ako raz, len my dve konečne vyrazíme na žúr. Nestihli sme. 
Talinho manžela uprostred leta povolali do vojny v Gaze. Kým si stihol vybaviť, aby ho pre jej zdravotný stav a skutočnosť, že sa musí starať o malé deti, poslali domov, zomrela. Sama, lebo starých rodičov poslala s deťmi do herne. Keď sa vrátili, mysleli si, že sa jej konečne podarilo zaspať. 
Keď som odchádzala na prázdniny, zdala sa mi Tali na dobrej ceste. Pribrala, jej tvár už nemala sivastý nádych a hlavne, bola optimistická. Neviem, ako na ňu zapôsobil povolávací rozkaz jej muža. Môžem len hádať, že zle. Tali a jej manžel boli spojené nádoby, bol pre ňu oporou, zvládal deti aj domáce práce. Možno to znie banálne a ako samozrejmosť, ale často to neplatí. 
Aj dvaja synovia ďalšej mojej spolupacientky dostali povolávací rozkaz. Ritu to postavilo na nohy. Stretla som ju tento týždeň. Do nemocnice prišla na bicykli, hoci predtým za sebou ledva vliekla nohy opuchnuté od chemoterapie. Všetko mi rozpovedala. Prestala sa báť o seba, musela myslieť na svojich chlapcov. Povedala si, že sa musí držať, že ich nemôže znepokojovať, lebo oni sa musia plne sústrediť na to, aby sa vrátili domov živí a celí. 
Je zrejmé, že pod osudy Tali a Rity sa podpísalo viacero faktorov. Rôzny vývoj ich choroby, ich nastavenie, veci, ktoré sú medzi zemou a nebom. To, že toto leto sa k nim ešte pridalo napätie osobné, aj celonárodné, bolo pre jednu prekliatím a pre druhú "nakopnutím". Aj keď, všetko mohlo byť celkom inak.