Holá hlava

Bolo to verejné a sympatické gesto. Ľudia na celom svete robia rovnaké veci denne. Nielen vo filmoch sa stáva, že rodičia si vyholia hlavy, aby ich malé deti znášali lepšie stratu vlasov. Videla som to na detskej onkológii. A spoznala som aj učiteľku, čo si nechala ostrihať vlasy pre svoju žiačku. Aby lepšie znášala pohľady spolužiakov. Tá učiteľka, Galit, potom o niekoľko rokov sama ochorela na rakovinu. Bola mojou spolupacientkou a o tom, čo kedysi urobila pre svoju študentku, sme sa dozvedeli, až keď o tom prehovorila jej dcéra, ktorá ju sprevádzala na podpornú skupinu. Všetci jej vtedy tlieskali. Za jej šľachetnosť a porozumenie. Galit pred pár mesiacmi zomrela. Úplne holohlavá. Jej študentka ale stále žije a má už tri deti. Verím tomu, že na Galit nikdy nezabudne a že o nej raz porozpráva svojim deťom. Podpora chorému nemusí mať až takú vizuálne extrémnu podobu, akú zvolila Galit. Poznám ľudí, čo sa stali darcami krvi, po tom, čo im niekto v rodine vážne ochorel. Aj takých, čo prestali fajčiť, lebo aj pasívne fajčenie zabíja. Sú prípady, keď partner radikálne zmení svoj režim dňa, aby to ten druhý lepšie znášal. Existujú kolegovia, ktorí chorého nepotopia a nevyhodia ho z tímu, hoci už toľko nezvláda. A môj muž sa napríklad zapísal do registra darcov orgánov, lebo možno niekedy budem potrebovať transplantáciu. Gesto bývalého prezidenta Busha a ďalších rodinných priateľov zarezonovalo a o chvíľu sa naň zabudne. Tak to s gestami býva. Ten chlapček a jeho rodina ale nezabudnú. Nech už sa chlapcov boj skončí akokoľvek. Lebo dostal pocítiť, že o neho niekto stojí. A že to vie aj ukázať svetu.