Ja mám tuším šťastie

Pred tromi týždňami mi moja doktorka povedala, že nevie ako ďalej. Moja rakovina sa nespráva podľa obvyklých scenárov, som zoslabnutá a ona sa bojí, že ďalšia terapia by nemusela uspieť. Potvrdilo jej to aj narýchlo zvolané konzílium. Povedala mi aj to, že je šanca, že sa na mňa pozrie niekto, kto je absolútna kapacita. Človek, čo zakladal hematoonkológiu v najlepšej izraelskej nemocnici. 89 ročný pán na dôchodku, ktorý si berie len pacientov, čo ho zaujímajú. A že už mu poslala môj tučný chorobopis.Tak som čakala, že či som zaujímavá. Pán profesor sa o pár dní ozval. Chce ma vidieť, ale nechce, aby som za ním cestovala do Jeruzalema, lebo mi to nie je treba. Príde za mnou. Prišiel. Zhrbený pán s paličkou. Prvá otázka bola, aby som mu povedala niečo o sebe. Nie o sebe ako o pacientovi, ale o sebe ako človeku, žene, mame, dcére, novinárke. Mám iba 36 rokov a hovorila som o sebe tuším skoro hodinu. Aj som si poplakala, aj som sa vyrozprávala. Po slovensky. Pán profesor mal asistentku z Liptovského Mikuláša a jeho maminka bola Poľka. Až po tom ma vyšetril. Napísal správu pre moju lekárku rukou a navrhol pomerne neortodoxnú terapiu. Nie som lekár, tak sa ju ani nepokúšam vysvetliť. Začali sme tento týždeň a o mesiac uvidíme, či to zaberá. Potom sme sa ešte rozprávali. O vôli žiť. O koncetráku. O onkológii. O Bohu, s ktorým obaja vedieme permanentý monológ. O tom, čo asi prežíva môj muž, lebo aj profesorova žena sa roky trápila s rakovinou.Keď som odchádzala profesor sa ma opýtal, či tuším, prečo ma chcel vidieť. Odvetila som, že asi pre vedeckú zvedavosť. Že vraj hlúpa odpoveď, veda ho už nevzrušuje. Tak prečo? Nechcel mi povedať. Na budúce, keď sa stretneme mi to vysvetlí. Ale vraj to má niečo so šťastím. Chcem tomu veriť.